Vzkriesený Ježiš
M.Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené,10/263.
,,Kam ideme, Pane?" apoštoli si obliekajú plášte.
Ich reč už nie je taká dôverná, ako bola pred umučením. Ak by som to mohla tak vyjadriť, povedala by som, že hovoria s kľačiacou dušou. Viac než postoj ich tela - vždy v úctivom úklone pred Vzkrieseným, viac než ich zdržanlivosť dotknúť sa ho, viac než chvejúca sa radosť z jeho dotykov, pohladení, bozkov, alebo keď sa komusi osobitne prihovorí - celý ich vzhľad je ,,čosi" neopísateľné, avšak také očividné. Niečo, čo vyjadruje ich duch ešte väčšmi než ich človečenstvo, sa nemôže vrátiť do predchádzajúcich vzťahov k Učiteľovi a preniká každý ich počin svojimi novými pocitmi.
Predtým bol ,,Učiteľ". Učiteľ, ktorého ich viera považovala za Boha. Ale ktorý bol pre ich zmysly vždy človekom. Teraz je ,,Pán". Je Boh. Už nie sú potrebné úkony viery, aby v to verili. Dôkaz zrušil túto potrebu. Je Boh. Je Pán, ktorému Pán povedal: ,,Seď po mojej pravici" a slovom i zázrakom vzkriesenia to vyhlásil. Je Boh ako Otec. A je Boh, ktorého opustili zo strachu potom, čo od neho toľko dostali...
Stále na neho hľadia pohľadom úctivej oddanosti, s akou pravý veriaci hľadí na Hostiu žiariacu uprostred monštrancie, alebo sa pozerá na Kristovo telo, ktoré pozdvihuje kňaz pri kažodennej obete. V ich očiach, ktoré chcú vidieť milovanú tvár, ešte krajšiu než v minulosti, je tiež výraz človeka, ktorý sa neodváži vidieť, ktorý sa neodváži zastaviť sa a hľadieť... Láska ich poháňa upriamiť sa na svojho Milovaného, strach ich núti ihneď sklopiť viečka a hlavu, ako keby ich oslepil blesk.
Vskutku, hoci Ježiš, vzkriesený Ježiš, je skutočne on, zároveň už to on nie je. Keď ho človek dôkladne pozoruje, vidí, že je zmenený. Črty tváre sú rovnaké, rovnaká je i farba očí a vlasov, postava, ruky, nohy, a predsa je iný. Má rovnaký hlas i gestá, a predsa je odlišný. Telo je skutočné, takže teraz zachytáva svetlo zapadajúceho slnka prenikajúceho do miestnosti svojimi poslednými lúčmi cez otvorené okno. Vrhá za sebou tieň svojej vysokej postavy. A predsa je iný. Nespyšnel ani sa nevzdialil, a predsa je inakší.
Nová, nepomíňajúca majestátnosť sa rozšírila tam, kde predtým prevládal pokorný, skromný vzhľad neúnavného Učiteľa, niekedy až taký skromný, že sa zdal zmorený. Vymizla vyziabnutosť posledných dní, stratili sa stopy po telesnej a duševnej únave, ktorá ho robila starším, stratil sa jeho zarmútený, prosebný pohľad, pýtajúci sa bez toho, aby prehovoril: ,,Prečo ma odmietate? Prijmite ma... " Zdá sa, akoby vzkriesený Kristus bol dokonca vyšší či robustnejší, zbavený každej ťarchy, istý, víťazný, majestátny, božský. Ani keď sa pri svojich pôsobivých zázrakoch stával mocným alebo vo významných chvíľach svojho vyučovania vznešeným, nebol taký, aký je teraz, keď je vzkriesený a oslávený. Nevyžaruje svetlo. Nie. Nevyžaruje svetlo ako pri Premenení a ako pri prvých zjaveniach po zmŕtvychvstaní. A predsa sa zdá byť plný svetla. Je to ozaj Božie telo v kráse oslávených tiel. Priťahuje a zároveň naháňa strach.
Možno i tie rany na rukách i nohách, také viditeľné, navodzujú túto hlbokú úctu. Neviem. Viem, že napriek tomu, že Ježiš je k apoštolom veľmi láskavý a usiluje sa opäť vytvoriť niekdajšiu atmosféru, sú odlišní. Predtým takí nástojčiví a zhovorčiví, teraz rozprávajú málo a ak on neodpovie, nenaliehajú. Ak sa on na nich či len na niektorého z nich usmeje, zmenia farbu a neodvážia sa opätovať jeho úsmev úsmevom. Ak on, ako práve teraz, načiahne ruku za svojím bielym plášťom - odkedy je Vzkriesený, je stále odetý do bieleho, žiarivejšieho väčšmi než najbelší satén -, žiadny z učeníkov nepribehne súperiť o radosť a česť pomôcť mu, ako to robievali predtým. Akoby sa báli dotknúť jeho odevu i údov. Musí to povedať on, ako aj teraz: ,,Poď, Ján. Pomôž svojmu Učiteľovi. Tieto rany sú opravdivé... a zranené ruky nie sú také čulé ako predtým..."
Ján poslúchne a pomôže Ježišovi zahaliť sa do širokého plášťa. Zdá sa, že oblieka veľkňaza, takými opatrnými a starostlivými pohybmi to robí a dáva pozor, aby sa mu ani zľahka nedotkol rúk, na ktorých sa červenajú stigmy. No akokoľvek je pozorný, zavadí o Ježišovu ľavú ruku a vykríkne, akoby bol ranený on. Uprie oči na chrbát tej ruky so strachom, že ju uvidí krvácať. Taká živá je ta krutá rana!
Ježiš mu položí pravicu na hlavu a povie: ,,Mal si väčšiu odvahu, keď si ma snímal z kríža. A vtedy z nej ešte kvapkala krv, až si mal od nej červené i vlasy. Nová nočná rosa na novom milovníkovi. Zobral si ma ako strapec hrozna z kmeňa... Prečo plačeš? Ja som ťa zarosil svojou rosou Mučeníka.Ty si moju hlavu pokryl rosou svojho súcitu. Vtedy si mohol plakať...Teraz nie.
,,Ony sú spásou sveta. V nich je spása. Otvoril je svet, ktorý nenávidí, no Láska z nich urobila liek a svetlo. Skrze ne bol priklincovaný hriech. Skrze ne boli zrušené a odčinené všetky hriechy ľudí, aby ich oheň Lásky strávil na pravom oltári. Keď Najvyšší prikázal urobiť Mojžišovi archu a kadidlový oltár, nechcel, aby urobil diery a cez ne prestrčil krúžky, aby sa mohli zdvihnúť a odniesť tam, kde chcel Pán? Ja som bol tiež prebodnutý. Som viac než archa a oltár. Som omnoho viac než archa a oltár. Spálil som kadidlo svojej lásky k Bohu a k blížnym, a niesol som ťarchu všetkých neprávostí sveta. A svet si to musí pamätať. Aby si pamätal, čo to Boha stálo. Aby si pamätal, ako ho Boh miloval. Aby si pamätal, čo spôsobujú hriechy. Aby si pamätal, že iba v jedinom je spása: v tom, ktorého prebodli. Keby svet nevidel červeň mojich rán, veru, skoro by zabudol, že to pre jeho hriechy sa Boh obetoval. Zabudol by, že som naozaj zomrel v tých najkrutejších mukách, zabudol by, aký je balzam na jeho rany. Tu je balzam. Poďte a bozkávajte. Každý bozk zväčšuje očistu a milosť pre vás. Veru, hovorím vám, že nikdy nie je dostatok očisty a milosti, pretože svet stravuje to, čo nebo vylieva, a nebo s jeho pokladmi musí vyvažovať skazu sveta. Ja som Nebo. Celé nebo je vo mne, a z otvorených rán prúdia nebeské poklady."
Vystrie ruky, aby mu ich apoštoli pobozkali. A musí pritlačiť sám tie svoje doráńané ruky na dychtivé a bojazlivé pery apoštolov, pretože strach, že zväčšia jeho bolesť, im bráni pritlačiť si ich k jeho ranám...
,,Kam ideme, Pane?" apoštoli si obliekajú plášte.
Ich reč už nie je taká dôverná, ako bola pred umučením. Ak by som to mohla tak vyjadriť, povedala by som, že hovoria s kľačiacou dušou. Viac než postoj ich tela - vždy v úctivom úklone pred Vzkrieseným, viac než ich zdržanlivosť dotknúť sa ho, viac než chvejúca sa radosť z jeho dotykov, pohladení, bozkov, alebo keď sa komusi osobitne prihovorí - celý ich vzhľad je ,,čosi" neopísateľné, avšak také očividné. Niečo, čo vyjadruje ich duch ešte väčšmi než ich človečenstvo, sa nemôže vrátiť do predchádzajúcich vzťahov k Učiteľovi a preniká každý ich počin svojimi novými pocitmi.
Predtým bol ,,Učiteľ". Učiteľ, ktorého ich viera považovala za Boha. Ale ktorý bol pre ich zmysly vždy človekom. Teraz je ,,Pán". Je Boh. Už nie sú potrebné úkony viery, aby v to verili. Dôkaz zrušil túto potrebu. Je Boh. Je Pán, ktorému Pán povedal: ,,Seď po mojej pravici" a slovom i zázrakom vzkriesenia to vyhlásil. Je Boh ako Otec. A je Boh, ktorého opustili zo strachu potom, čo od neho toľko dostali...
Stále na neho hľadia pohľadom úctivej oddanosti, s akou pravý veriaci hľadí na Hostiu žiariacu uprostred monštrancie, alebo sa pozerá na Kristovo telo, ktoré pozdvihuje kňaz pri kažodennej obete. V ich očiach, ktoré chcú vidieť milovanú tvár, ešte krajšiu než v minulosti, je tiež výraz človeka, ktorý sa neodváži vidieť, ktorý sa neodváži zastaviť sa a hľadieť... Láska ich poháňa upriamiť sa na svojho Milovaného, strach ich núti ihneď sklopiť viečka a hlavu, ako keby ich oslepil blesk.
Vskutku, hoci Ježiš, vzkriesený Ježiš, je skutočne on, zároveň už to on nie je. Keď ho človek dôkladne pozoruje, vidí, že je zmenený. Črty tváre sú rovnaké, rovnaká je i farba očí a vlasov, postava, ruky, nohy, a predsa je iný. Má rovnaký hlas i gestá, a predsa je odlišný. Telo je skutočné, takže teraz zachytáva svetlo zapadajúceho slnka prenikajúceho do miestnosti svojimi poslednými lúčmi cez otvorené okno. Vrhá za sebou tieň svojej vysokej postavy. A predsa je iný. Nespyšnel ani sa nevzdialil, a predsa je inakší.
Nová, nepomíňajúca majestátnosť sa rozšírila tam, kde predtým prevládal pokorný, skromný vzhľad neúnavného Učiteľa, niekedy až taký skromný, že sa zdal zmorený. Vymizla vyziabnutosť posledných dní, stratili sa stopy po telesnej a duševnej únave, ktorá ho robila starším, stratil sa jeho zarmútený, prosebný pohľad, pýtajúci sa bez toho, aby prehovoril: ,,Prečo ma odmietate? Prijmite ma... " Zdá sa, akoby vzkriesený Kristus bol dokonca vyšší či robustnejší, zbavený každej ťarchy, istý, víťazný, majestátny, božský. Ani keď sa pri svojich pôsobivých zázrakoch stával mocným alebo vo významných chvíľach svojho vyučovania vznešeným, nebol taký, aký je teraz, keď je vzkriesený a oslávený. Nevyžaruje svetlo. Nie. Nevyžaruje svetlo ako pri Premenení a ako pri prvých zjaveniach po zmŕtvychvstaní. A predsa sa zdá byť plný svetla. Je to ozaj Božie telo v kráse oslávených tiel. Priťahuje a zároveň naháňa strach.
Možno i tie rany na rukách i nohách, také viditeľné, navodzujú túto hlbokú úctu. Neviem. Viem, že napriek tomu, že Ježiš je k apoštolom veľmi láskavý a usiluje sa opäť vytvoriť niekdajšiu atmosféru, sú odlišní. Predtým takí nástojčiví a zhovorčiví, teraz rozprávajú málo a ak on neodpovie, nenaliehajú. Ak sa on na nich či len na niektorého z nich usmeje, zmenia farbu a neodvážia sa opätovať jeho úsmev úsmevom. Ak on, ako práve teraz, načiahne ruku za svojím bielym plášťom - odkedy je Vzkriesený, je stále odetý do bieleho, žiarivejšieho väčšmi než najbelší satén -, žiadny z učeníkov nepribehne súperiť o radosť a česť pomôcť mu, ako to robievali predtým. Akoby sa báli dotknúť jeho odevu i údov. Musí to povedať on, ako aj teraz: ,,Poď, Ján. Pomôž svojmu Učiteľovi. Tieto rany sú opravdivé... a zranené ruky nie sú také čulé ako predtým..."
Ján poslúchne a pomôže Ježišovi zahaliť sa do širokého plášťa. Zdá sa, že oblieka veľkňaza, takými opatrnými a starostlivými pohybmi to robí a dáva pozor, aby sa mu ani zľahka nedotkol rúk, na ktorých sa červenajú stigmy. No akokoľvek je pozorný, zavadí o Ježišovu ľavú ruku a vykríkne, akoby bol ranený on. Uprie oči na chrbát tej ruky so strachom, že ju uvidí krvácať. Taká živá je ta krutá rana!
Ježiš mu položí pravicu na hlavu a povie: ,,Mal si väčšiu odvahu, keď si ma snímal z kríža. A vtedy z nej ešte kvapkala krv, až si mal od nej červené i vlasy. Nová nočná rosa na novom milovníkovi. Zobral si ma ako strapec hrozna z kmeňa... Prečo plačeš? Ja som ťa zarosil svojou rosou Mučeníka.Ty si moju hlavu pokryl rosou svojho súcitu. Vtedy si mohol plakať...Teraz nie.
,,Ony sú spásou sveta. V nich je spása. Otvoril je svet, ktorý nenávidí, no Láska z nich urobila liek a svetlo. Skrze ne bol priklincovaný hriech. Skrze ne boli zrušené a odčinené všetky hriechy ľudí, aby ich oheň Lásky strávil na pravom oltári. Keď Najvyšší prikázal urobiť Mojžišovi archu a kadidlový oltár, nechcel, aby urobil diery a cez ne prestrčil krúžky, aby sa mohli zdvihnúť a odniesť tam, kde chcel Pán? Ja som bol tiež prebodnutý. Som viac než archa a oltár. Som omnoho viac než archa a oltár. Spálil som kadidlo svojej lásky k Bohu a k blížnym, a niesol som ťarchu všetkých neprávostí sveta. A svet si to musí pamätať. Aby si pamätal, čo to Boha stálo. Aby si pamätal, ako ho Boh miloval. Aby si pamätal, čo spôsobujú hriechy. Aby si pamätal, že iba v jedinom je spása: v tom, ktorého prebodli. Keby svet nevidel červeň mojich rán, veru, skoro by zabudol, že to pre jeho hriechy sa Boh obetoval. Zabudol by, že som naozaj zomrel v tých najkrutejších mukách, zabudol by, aký je balzam na jeho rany. Tu je balzam. Poďte a bozkávajte. Každý bozk zväčšuje očistu a milosť pre vás. Veru, hovorím vám, že nikdy nie je dostatok očisty a milosti, pretože svet stravuje to, čo nebo vylieva, a nebo s jeho pokladmi musí vyvažovať skazu sveta. Ja som Nebo. Celé nebo je vo mne, a z otvorených rán prúdia nebeské poklady."
Vystrie ruky, aby mu ich apoštoli pobozkali. A musí pritlačiť sám tie svoje doráńané ruky na dychtivé a bojazlivé pery apoštolov, pretože strach, že zväčšia jeho bolesť, im bráni pritlačiť si ich k jeho ranám...