Sloboda voľby - zradca Judáš
Musíme sa teda báť vynášania unáhlených súdov. Na základe unáhlených súdov odsúdili Ježiša. Musíme sa báť vynášania unáhlených súdov, lebo neraz sa presvedčíme, že sme sa mýlili a potom to budeme ľutovať, ako to ľutovali tí sudcovia, ktorí na základe obvinenia dvoch falošných svedkov odsúdili na smrť čistú Zuzanu, pričom jej nedali čas na obranu. Tak konali aj zlostní Židia, ktorí Kristovi povedali, že je diablom posadnutý, tak postupovali aj farizeji voči Magdaléne: okríkli ju ako hriešnicu, hoci si dôkladne neoverili, či nezanechala zlý život. A predsa ju videli smutnú a uplakanú pri nohách Ježiša. Tak isto farizej, o ktorom hovorí Ježiš Kristus v Evanjeliu: myslí zle o mýtnikovi, upodozrieva ho a odsudzuje, a pritom sa opiera len o domnienky – nechcel vidieť, ako sa mýtnik bije do pŕs, ako rosí slzami dlažbu svätyne a prosí Boha o milosrdenstvo.
Česť a dobré meno blížneho
Sv. Anton Paduánsky - Proti zradcovi Judášovi, ktorý zapredal Ježiša jeho nepriateľom
Ježiša zradil jeho učeník. Judáš sa spýtal: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?" (Mt 26, 15). Ó, bolesť! Chce sa ocenil' to, čo je neoceniteľné! Boh je odovzdaný a predaný za maly peniaz. „Čo mi dáte?" Judáš, ty chceš predať Boha, Božieho Syna ako otroka bez ceny, ako „zdochnutého psa", keď ho predávaš nie podľa jeho ceny, ale podľa vôle kupcov!
►► ► Svedomie má aj neveriaci človek
Čo ti môžu dať? Keď ti dajú Jeruzalem, Galileu a Samáriu, mohli by azda za to kúpiť Ježiša? Keby ti mohli dať nebo a anjelov, zem i ľudí, more so všetkým, čo je v ňom, boli by azda schopní kúpiť Božieho Syna, „v ktorom sú ukryté všetky poklady múdrosti a vedy?" (Kol 2, 3).
Zaiste nie! Môže byť azda Stvoriteľ kúpený a predaný tvorom? A ty hovoríš: „Čo mi dáte a ja vám ho vydám?"
Povedz mi len: ako ťa urazil, čo zlé ti urobil, keď hovoríš: „Ja vám ho vydám"? Kde je neporovnateľná pokora Božieho Syna a jeho dobrovoľná chudoba?
Kde je jeho neha a vľúdnosť? Kde je jeho kázanie a kde sú zázraky, ktoré urobil? Kde sú jeho súcitné slzy vylievané kvôli Jeruzalemu a pri Lazárovej smrti? Kde je výsada, pre ktorú ťa vybral za apoštola a zvolil si ťa za svojho priateľa?
Nemali azda tieto a aj iné skutky obmäkčiť tvoje srdce k súcitu, aby ti nedovolili povedať: „Ja vám ho vydám"?
Žiaľ, koľko Judášov Iškariotských - čo znamená mzdu -je dnes, čiže ľudí, ktorí za „mzdu" nejakého časného prospechu zapredávajú pravdu, zrádzajú blížneho bozkom lichotenia a tak sa na konci vešajú do večného odsúdenia!
V biblii sa píše: Spadol dolu, rozpukol sa a vyšli z neho všetky vnútornosti.
Dozvedeli sa o tom všetci obyvatelia Jeruzalema, a preto pole nazvali vo svojej reči Akeldamach, to znamená Pole krvi. 20 Lebo v knihe Žalmov je napísané: "Jeho príbytok nech spustne a nech niet nikoho, kto by v ňom býval," a: "Jeho úrad nech prevezme iný." www.biblia.sk
Boh pozná srdcia a myseľ ľudí, tak ako pozná aj presne čo sa stane. Poznal Judáša a jeho charakter a vedel, že to spraví MAT 26,14-16 . Ale Boh mu neprikázal, aby to spravil, ale rozhodol sa slobodne vyplývajúc z jeho povahy a teda sa dá spraviť úsudok čí ma na tom vinu MAR 14,21 , LUK 22,22 . Jediné čo Boh spravil, že mu to povolil. JN 13,27
Judáš nebol predurčený na to, čo urobil. On sa pre to rozhodol sám a dobrovolne. Boh len vedel ako sa rozhodne a preto to mohlo byť predpovedané. Predpovedané to bolo, lebo Judáš sa tak rozhodol a nie že Judáš sa tak rozhodol, lebo to bolo predpovedané.
Ježiš do poslednej chvíle miloval Judáša a preukazoval mu lásku. Túžil po ňom. Verím, že ho netrápilo pri pomyslení na neho ani tak to, že bude trpieť (aj vďaka jeho zrade), ale hlavne to, že Judáša navždy stratí. Dokonca aj po jeho zrade sa mohol Judáš stále ešte vrátiť podobne ako Peter po svojej zrade. Ježiš by ho prijal tak, ako prijal mnohých iných hriešnikov, napr. tých, ktorí pred tým kričali "Ukrižuj" a potom pri kázaní Petra po Ježišovom vzkriesení v Neho uverili ("bodlo ich to pri srdci..." keď si uvedomili, čo urobili) a v neposlednej miere i nás samých.
Kto útočí na kat. cirkev, skonči zle. Ako zomrel Martin Luther ?!
Lutherova mŕtvola ešte nevychladla, keď už, ako tvrdil jeho chválorečník Michael Coelius v pohrebnej reči prednesenej 20.februára 1546, rozširovali mnohí ľudia falošné správy o jeho smrti a "že diabol vymyslí ešte viac všelijakých a horších rečí pretože mu nejde o Luthera, ale o jeho učenie." Teda je jasné, že hneď po Lutherovej smrti kolovali o nej nepekné zvesti a keďže Eisleben bolo čisto lutheránske mesto, tieto reči museli vzniknúť len medzi lutheránmi z jeho najbližšieho okolia, jeho služobníkmi a tými, ktorí pri jeho smrti boli alebo boli k mŕtvole privolaní.
takže čítame že "Luther náhlou, nečakanou a pritom biednou smrťou zahynul", "že bolo vidieť na mŕtvole pokrivené ústa (tortura oris) a odymenú (infuscatam) pravú stranu" (správa cujusdam civis Mansfeldensis), že "mal vyplazený jazyk ako obesenec", (Claudius de Saintes), že "mal skrútené ústa, zčernalé líca (maxillas nigricantes), červený a zdeformovaný krk, akoby ho niekto uškrtil" (P. Coster SJ 1570, a aj správa Mansfeldskej grófky).
Spôsob Lutherovej smrti zostal tajomstvom, ku ktorému malo kľúč len niekoľko osôb. To trvalo do roku 1592, keď znamenitý katolícky apologéta a dejepisec Thomas Bozius zverejnil správu očitého svedka, vlastného Lutherovo sluhu. V diele "De signis ecclesiaae (v koline, V Rime 1592, 1593 T.II. lib XXIII xap.3) píše takto:
Luther, keď sa skvelo navečeral a veselý sa odovzdal spánku, v tú noc zahrdúsený zhynul. Počul som toto svedectvo od jeho služobníka, ktorý ako chlapec mu posluhoval, ale vrátil sa k nám (i.e. konvertoval na katolícku vieru), že Luther si sám povrazom biednu smrť spôsobil. Ale hneď, že všetkým domácim, ktorí o veci vedeli bola uložená prísaha, aby túto udalosť, pre česť evanjelia nerozširovali.
Viem dobre, že všade treba vzdávať slávu podivným skutkom Božím a že mám poslúchať rozkazu Božieho viac ako rozkazov ľudských. Tak napriek tomu, že mi veľmi dôrazne velikáni Nemecka hrozili, aby som nikomu zo smrteľníkov nehovoril o hroznom konci svojho pána Martina Luthera, predsa to nezatajím, ale zjavím ku cti Kristovej a vyrozprávam k poučeniu celej Katolíckej cirkvi, čo som sám videl a medzi prvými sa dozvedel a kniežatám v Eislebene zhromaždeným sám oznámil, súc nehnaný k nikomu nenávisťou ani k inému láskou či priazňou. Stalo sa teda, keď Martin Luther raz medzi znamenitými velikánmi (heroes) svojim chutiam trochu viac povolil, takmer opitý sa od nás nechal na lôžko odviesť a spať uložiť, my sme mu popriali dobrý spánok a odišli sme do svojej komory, kde sme nič osudné netušiaci ticho zaspali. Ale na druhý deň, vrátiac sa k svojmu pánovi, aby sme mu s obliekaním pomohli, videli sme - pre Boha!
Martina vedľa lôžka visiaceho biedne obeseného. Pri tomto zaiste hroznom pohľade na obesenie sme boli zachvátení nesmiernou hrôzou, ale nerozpakovali sme sa dlho. Ponáhľali sme sa k jeho kumpánom a kniežatám zo včerajšej pitky a oznámili sme im Lutherov biedny koniec. Oni, zachvátení nemenším strachom než my, začali hneď všetko sľubovať a mnoho nám dohovárať, aby sme predovšetkým o veci navždy verne pomlčali a aby nič na javo nevyšlo. Potom nám kázali ohyzdnú mrtvolu Lutherovu odrezať, na lôžko uložiť a medzi ľudom rozširovať, že môj pán Martin, náhlou smrťou zo sveta odišiel.
Lutherovmu skutku sa bude málokto čudovať, ak vezme do úvahy jeho ohromnú vnútornú rozorvanosť a časté myšlienky na samovraždu. ►► ► Martinluther-apostaza-protestant
►► ► Ako viem, kedy mi hovorí Boh? Ako rozlíšiť falošné…
►► ► Satan v hudbe ♫ umení a charizmy
►►► Víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie už začalo
►► ► Piotr Glas - kto sú falošní proroci?
Ale oni mu povedali: Čo nás do toho? To je tvoja vec! On odhodil strieborné peniaze do chrámu a vzdialil sa. Potom odišiel a obesil sa.“ (Mat 27,1-5) Judáš zrazu cíti výčitky svedomia.
Nezverí sa s nimi Ježišovi, ale ide za veľkňazmi. Chce im vrátiť peniaze. Tí však odmietnu peniaze postriekané krvou nevinného. Aj keď Judáša naviedli na zradu, teraz sa tvária, že ich sa to netýka. Judáš vo svojom zúfalstve odhodí strieborné mince na chrámovú dlažbu a uteká za mesto.
Prečo Judáš radšej nešiel poprosiť Ježiša o odpustenie? Mohol znova nájsť pokoj pre svoju dušu a získať odpustenie, ktoré by ho zbavilo mučivých výčitiek svedomia. Túto možnosť však odmietol…
Vždy, keď čítam príbeh o Petrovom trojnásobnom zapretí a Judášovej zrade, premýšľam, aký bol medzi nimi rozdiel. Obaja zradili. Jeden to riešil samovraždou, druhý sa rozplakal. Prečo? Prečo to Peter zvládol, a Judáš nie? Judášov problém bol v tom, že po uvedomení si svojho hriechu sa nepozrel Ježišovi do očí. Keby to urobil, uvidel by v nich rovnaké pochopenie ako Peter.
Prečo sa Judáš nepozrel na Ježiša? Apoštol Ján opisuje vo svojom evanjeliu stretnutie učeníkov s Ježišom po jeho vzkriesení. Pri tejto príležitosti sa Ježiš Petra opakovane spýtal, aký je jeho vzťah k Spasiteľovi.
„Spýtal sa ho aj tretí raz: Šimon, syn Jánov, máš ma rád? Peter sa zarmútil, že sa ho po tretí raz pýtal: Máš ma rád?, a odpovedal mu: Pane, ty vieš všetko, ty dobre vieš, že ťa mám rád. Ježiš mu povedal: Pas moje ovce!“ (Ján 21,17) Zatiaľ čo Peter vie, že Ježiš ho miluje, Judáš o tom pochybuje. Preto nemá odvahu prísť po zrade k Ježišovi. Radšej sa obesí. Škoda, že si viac všímal spoločnú kasu ako Ježišovu lásku. Nakoniec ho to stálo život. Ten pozemský, aj ten večný.
Pane, mám radosť, že som poznal Tvoju lásku. Ďakujem Ti, že k Tebe môžem prísť aj po tom, čo Ťa svojím správaním zapieram.
Napomenutie z onoho sveta
Petrova a Judášova lútosť
Nie každý pocit viny je výrazom pravej lútosti nad hriechmi a otvorením sa Božiemu milosrdenstvu.
V Evanjeliu nachádzame dva druhy lútosti: Judášovu a Petrovu lútost.
Judáš po zrade prichádza s velkou lútostou a smútkom v srdci k farizejom a hádžuc
strieborniaky hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv. /.../ odišiel; a potom sa šiel
obesit“ (Mt 27,4-5). Judáš upadol do zúfalstva: jeho strašné výcitky svedomia sú spojené s
falošným vedomím, že je odvrhnutý a prehral.
Najväcším pramenom Judášovho zúfalstva je jeho vlastná pýcha: vidí síce tragický omyl, ktorého sa dopustil, ale už nevidí Ježišovu lásku a milosrdenstvo.
Je to pýcha, ktorá spôsobuje, že človek radšej zahynie, než by sa sklonil pred Bohom a prosil ho o milosrdenstvo.
Judáš nie je tragickou obetou slepého osudu, ako ho
niektorí predstavujú, ale je obetou svojho uzavretia sa do seba a svojej pýchy. Pocit viny
Judáša je chorobný, pretože ho vedie k zúfalstvu a k samovražde. V chorobnom pocite viny
clovek sa sám chce potrestat za svoj hriech. Takéto trestanie seba však neoslobodzuje od
hriechu, ale nicí človeka. Ježišova obeta na kríži by bola zbytocná, keby mohol clovek sám
odcinit svoje viny.
Petrov hriech je tiež velký.
Trikrát zapiera svojho Ucitela, potvrdzujúc to ešte
zaklínaním a prísahami. Ked však spev kohúta pripomenul Petrovi jeho hriech, „vyšiel von a
horko sa rozplakal“ (Lk 22,62).
Tažko by bolo porovnat, ktorý z týchto dvoch hriechov je väcší: Judášov ci Petrov.
Hriech sa totiž nemeria len vonkajšími prejavmi, ale predovšetkým postojom srdca. Peter
„horko place“, ale nezúfa si; jeho hriech ho nevedie k smrti, ale k plnšiemu zvereniu sa
Ježišovi (porov. Jn 21,15nn.). Pocit viny Petra je hlasom jeho svedomia, ktorý ho vedie k skutocnému obráteniu sa.
V našom dozrievaní vo viere, pri coraz zrelšom využívaní sviatosti zmierenia, pôjde medzi iným, o ocistenie našej skúsenosti lútosti a o rozhodnutie ocistit sa od „judášových
prvkov“: od chorobného pocitu viny, paralyzujúcej hanby a strachu o seba, ktoré majú svoj
pramen v našej pýche zranenej vlastným hriechom.
Najhorším zlom pre cloveka nie je sám hriech, ale pýcha s ním spojená, ktorá ho uzatvára do jeho vlastného hriechu a nedovoluje mu
otvorit sa ponúkanému Božiemu milosrdenstvu.
Kritéria na odlíšenie Petrovej a Judášovej lútosti
Uvádzame niekolko kritérií, ktoré nám môžu pomôct, spoznat našu vnútornú situáciu,
aby sme si mohli odpovedat na otázku, aká je naša lútost nad hriechmi. Kolko je v nej ešte
Judášovho uzatvorenia sa do seba, zúfalstva, nespoznanej pýchy.
I. Pravá lútost (zdravý pocit viny)
Clovek celkove uznáva svoj hriech, ale zároven sa od neho dištancuje, aby sa sústredil predovšetkým na Boha a jeho nekonecné milosrdenstvo. Dávid vyznáva svoj hriech a hovorí:
„Zhrešil som proti Pánovi“ (2Sam 12,13). Svoju lútost nad hriechmi Dávid vztahuje na Boha. Judášova lútost (chorobný pocit viny):
Clovek neakceptuje svoj hriech, ale sa ani nedokáže od neho odtrhnút; sústreduje sa
nan a trápi sa pren. Judáš hovorí: „Zhrešil som, lebo som zradil nevinnú krv“ – v tomto
vyznaní nie je vztah k Bohu; je to len vztah k sebe samému a vlastnému pocitu viny.
II. Pravá lútost
Clovek si je vedomý, že nie je schopný, sám sa potrestat za hriech, vynahradit a napravit zlo, ktorého sa dopustil. Preto pokorne prosí ukrižovaného Ježiša, aby On sám vzal
na seba jeho viny, aby on niesol bolestné následky ludského hriechu. Clovek, ktorý skutocne
lutuje, dokonale cíti, že ak by si Boh pamätal ludské hriechy, nikto by nemohol pred ním
obstat (porov. Ž 130,3).
Judášova lútost:
Clovek vo svojej pýche neprosí, aby niekto druhý niesol následky jeho hriechu, sám sa
trestá za vykonané zlo. Samovražedná Judášova smrt je „trestom“, aký si sám uložil za
„vydanie nevinnej krvi“. V chorobnom pocite viny sa clovek zmieta medzi pocitmi
povýšenosti i pýchy a pohrdaním i nenávistou k sebe. A to môže viest až k samovražde.
III. Pravá lútost
Clovek sa oslobodzuje od strachu o seba kvôli svojim hriechom a riadi sa predovšetkým
láskou. „V láske niet strachu, a dokonalá láska vyhána strach, lebo strach má v sebe trest, a
kto sa bojí, nie je dokonalý v láske“ (1Jn 4,18).
Judášova lútost:
Clovek sa riadi predovšetkým strachom, pretože niet v nom lásky. Bojí sa dôsledku svojich skutkov; pretože nechce alebo si myslí, že nemôže prijat Božiu lásku, cíti sa teda stále
ohrozený a nevidí východisko zo svojej situácie. Konecným dôsledkom Judášovej lútosti je vždy zúfalstvo.
IV. Pravá lútost
Clovek akceptuje svoju hriešnu minulost, ale sa od nej odtrháva a beží s nádejou v
ústrety budúcnosti. Preto je s pravou lútostou nad hriechmi spojená nádej. Táto nádej sa
vyjadruje v dôvere v Boha a v rozhodnutí polepšit sa (dôvera v seba sa opiera o dôveru v Boha). So zdravým pocitom viny je spojená aj túžba vyjadrit svoje obrátenie v konkrétnej činnosti pre Boha a pre ludí. S takýmto pocitom viny stávajú sa chyby, ktorých sme sa dopustili v minulosti, „príležitostou“, aj ked bolestnou, predsa neraz velmi úcinnou, na väcšie zverenie sa Bohu v dôvere a láske. Pre Petra bola bolestná skúsenost, že zaprel Ucitela, ale práve pri tejto príležitosti nakoniec poznal, cím je on – Peter, a cím je Ježiš.
Judášova lútost:
Clovek sa nevie odtrhnút od minulosti: neakceptuje ju, chcel by od nej utiect a
vymazat ju. Nedokáže sa ani poucit zo svojich chýb a pozerat s nádejou do budúcnosti. A
preto je s chorobným pocitom viny spojený smútok a depresia. Casto tento pocit viny
sprevádza strach pred akýmkolvek konaním, aby sa nestalo príležitostou k novému hriechu.
V. Pravá lútost
Clovek sa sústreduje na osobný vztah k Bohu: dôležité je pre neho puto s odpúštajúcim Otcom. Sviatost zmierenia je zakúsením návratu k Otcovi.
Judášova lútost:
Nejde tu o osobný vztah, ale o vztah k zákonu. S vedomím porušenia zákona je spojené vedomie potreby znášat trest. A preto je tiež s chorobným pocitom viny spojená
túžba po legálnej cistote (ktorá dáva predpoklad vyhnút sa trestu), a nie túžba po osobnom pute.
VI. Pravá lútost
Clovek vie rozlíšit nedobrovolné, neusporiadané túžby, myšlienky a pocity od hriechov, ktorých sa dopustil. Takéto myšlienky, túžby a pocity považuje za prejavy sklonu k hriechu,
ale ich nehodnotí ako hriechy.
Judášova lútost: Existuje silný sklon obžalúvat a obvinovat sa aj z neusporiadaných myšlienok, túžob
a pocitov, ktoré nie sú dobrovolné. Cím viac sa clovek obvinuje a bojí sa svojich negatívnych
pocitov, tým castejšie sa vracajú až po obsesiu.
Zdravý pocit viny
Clovek nezakusuje paralyzujúcu hanbu, ktorá by mu znemožnovala priznat sa k vine pred sebou a vyznat ju pred knazom. Nesnaží sa ospravedlnovat pred sebou a pred inými.
Chorobný pocit viny: Je obycajne spojený s paralyzujúcou hanbou, ktorá stažuje a niekedy priam
znemožnuje vyznat previnenia. Obycajne sa to spája aj s potrebou ospravedlnovat sa a
vysvetlovat pred sebou a pred inými.
Zakúsenie pravej lútosti Dáva clovekovi možnost objektívne ocenovat svoju vinu. Nezmenšuje ju, ale ju ani
prehnane nezväcšuje. V prípade konfliktu s blížnymi dokáže vidiet hranice medzi vlastnou a cudzou vinou.
Chorobný pocit viny: Clovek nedokáže objektívne rozoznat svoju vinu, a preto osciluje medzi dvoma
krajnostami: úplným ocistovaním sa alebo nadmerným obžalúvaním sa. V konfliktnej situácii
s blížnymi sa správa tiež extrémne, prenáša celú zodpovednost na druhých alebo berie nesprávne na seba celú vinu.
IX. Zdravý pocit viny
Clovek akceptuje seba spolu s tým všetkým, aký je a co má, vidí svoje prednosti a cení
si ich, vie však súhlasit aj so svojimi obmedzeniami. Nevynáša sa nad slabších, ako je on, ale
sa ani neponižuje pred silnejšími. Zdravý pocit viny nerobí cloveka citlivým na seba samého.
Chorobný pocit viny:
Nedokáže prijat seba: nevie ocenit svoje prednosti a neprijíma svoje obmedzenia.
Casto závistlivým okom pozerá na iných. Takýto pocit viny robí cloveka precitliveným na seba.
Obraznou recou mohli by sme chorobný pocit viny prirovnat k zážitku žiaka, ktorý sa previnil voci ucitelovi, o ktorom cíti, že ho neakceptuje, a ktorého sám nemá rád. Prvým
pocitom žiaka bude vtedy strach o seba. Žiak sa bude s nepokojom pýtat, aký trest mu vymeria ten nemilý clovek za vinu, ktorej sa dopustil. Ucitel bude v úlohe sudcu, žiak sa bude
cítit podriadený sudcovskej úlohe ucitela. Obidvaja budú stat na pôde zákona, žiak sa bude
odvolávat na kódex žiaka, ucitel na kódex ucitela.
Pravú lútost môžeme prirovnat k zážitku dietata, ktoré sa previnilo voci matke, ktorá ho miluje, a ktorú i ono miluje. Prvým pocitom vtedy nebude strach o seba, ale bolest nad tým, že ranilo matku, a snaha znova nadviazat s nou intímne puto. Dieta sa nebojí matky,
samo prichádza s dôverou a hovorí jej o svojej vine. Je ochotné zniest trest. Matka nevystupuje v úlohe sudcu, ale v úlohe, ktorá je jej vlastná: v úlohe milujúcej matky. Dieta nebude cítit, že je súdené, aj keby bolo potrestané. Matka a dieta sa nebudú odvolávat na zákon, ale na puto lásky, ktoré ich spája.
►► ► Démonizmus v charizmatických kresťanských kruhoch
►►► Satan priznáva moc Panny Márie a ruženca
►► ► Úcta k anjelom a svätým
►► ► KTORÁ CIRKEV JE PRAVÁ?
►► ► Tu musím spomenúť ešte iné tajomstvo o Panne Márii. Aby tí, ktorí čítajú, sa prebudili zo spánku.
►► ► Prečo Ježiš nazval svoju matku „žena“?
Poznáš Pannu Máriu ?
Znaky falošných prorokov
SLOBODA VOLBY JUDAS
Zivot svatej Marie Egyptskej
Cesta do neba
Zachranene manzelstvo
Svaty Antonius Baldinuci
Sila posvatneho manzelstva
Saint Mary Aegyptica
