(5) Zelený štvrtok
Posledná veľkonočná večera
Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené, 9.diel,str.404
(Mt 26,20-35; Mk 14, 17-31; Lk 22, 14 - 38; Jn 13 - 17)
1 Začína sa utrpenie Zeleného štvrtku.
Desiati apoštoli si dávajú poriadne záležať na príprave večeradla.
Judáš vyliezol na stôl a kontroluje, či je olej vo všetkých lampách veľkého lustra, ktorý vyzerá ako dvojitá korunka fuksie, lebo má steblo obklopené piatimi lampami v guľatých nádobkách ako kvietky, pod nimi je ďalšia korunka plamienkov a napokon na jemných retiazkach sú zavesené tri úzke lampičky, ktoré vyzerajú ako piestiky žiarivého kvetu. (A nesmejte sa z mojej kresby). Potom z neho svižne zoskočí a šikovne pomáha Ondrejovi prestrieť stôl, na ktorý natiahli jemnučký obrus.
Počujem Ondreja, ako hovorí: „Aký nádherný ľanový obrus!"
A Iškariotský : „Jeden z Lazárových najlepších. Marta ho chcela priniesť za každú cenu."
„A čo tieto kalichy? A tieto amfory?" poznamená Tomáš, ktorý nalial víno do vzácnych čiaš, kochá sa v nich a pozerá na seba v ich štíhlych bruškách ako v zrkadle, a okom znalca pohládza ich cizelované uchá.
„Ech, ktovie, akú majú hodnotu?" spýta sa Judáš Iškariotský.
„Sú vytepané kladivkom. Môjmu otcovi by sa istotne páčili. Strieborné a zlaté plátky sa ľahko tvarujú, ak sú horúce. No opracované takto... Stačí chvíľka a všetko sa môže zničiť. Stačí jeden chybný úder. Vyžaduje si to silu a jemnosť zároveň. Vidíš tie uchá? Vytvarované z jedného kusa. Nezvárané. To sú veci pre boháčov... Len pomysli, že všetko brúsenie a hrubé tvary sa stratia. Neviem, či mi rozumieš."
„Jasné, že rozumiem! Skrátka, ako keď niekto vytesáva sochu."
„Presne tak."
Všetci obdivujú. Potom sa vrátia k svojej práci. Niektorí rozkladajú sedadlá, iní pripravujú kredence.
2 Spoločne vojdú Peter a Šimon.
„Ó, konečne ste tu! Kam ste zasa išli? Len čo ste s Učiteľom a s nami prišli, hneď nato ste znova ušli," povie Iškariotský.
„Mali sme ešte čosi vybaviť pred večerou," stručne odpovie Šimon.
„Prepadla ťa skľúčenosť?"
„Myslím, že po tom, čo sme po tieto dni počuli a z tých úst, z ktorých sme nikdy nepočuli klamstvo, by bol na ňu dostatočný dôvod."
„A s tým zápachom z... Dobre, buď ticho, Peter," zamrmle si Peter pomedzi zuby.
„Aj ty. . . ! Už niekoľko dní mi pripadáš ako blázon. Tvár máš ako poľný zajac, ktorý cíti, že ho prenasleduje šakal," odpovie Judáš Iškariotský.
„A ty máš kuní ňufák. Ani ty už zopár dní nevyzeráš ako krásavec. Pozeráš tak... že si z toho dokonca škuľavý... Koho čakáš alebo koho chceš vidieť? Zdáš sa sebavedomý, aspoň sa tak tváriš, no akoby si bol ustráchaný," odsekne Peter.
„Ó! Pokiaľ ide o strach...! Ani ty isto nie si hrdina!"
„Nik z nás ním nie je, Judáš. Ty nosíš meno Machabejca, no nie si ním. Moje meno znamená ,Boh je milostivý',
no prisahám ti, že sa trasiem ako ten, kto vie, že prináša nešťastie, a predovšetkým vie, že je v Božej nemilosti! Šimon Jonášov, prekrstený na ,skalu', je teraz namäkko ako vosk pri ohni. Už nič nezmôže so svojou vôľou. Veru, nikdy, ani za najzúrivejších búrok som ho nevidel báť sa! Matúš, Bartolomej a Filip vyzerajú ako námesační. Môj brat a Ondrej len vzdychajú. Dvaja bratranci, v ktorých sa spája bolesť krvi s bolesťou lásky k Učiteľovi, pozri na nich. Vyzerajú už ako starci. Tomáš stratil svoju veselosť. A Šimon vyzerá, akoby bol znova vysilený malomocný spred troch rokov, taký je prepadnutý, povedal by som, znivočený bolesťou, smrteľne bledý, skľúčený," odpovie mu Ján.
3 „Áno. Všetkým nám vsugeroval svoju trudnomyseľnosť," poznamená Iškariotský.
„Môj bratranec Ježiš, môj a váš Učiteľ a Pán, je i nie je trudnomyseľný. Ak chceš tým vyjadriť, že je smutný pre veľkú bolesť, ktorú mu spôsobuje celý Izrael a ktorú vidíme, a pre ďalšiu skrytú bolesť, ktorú vidí len on sám, tak ti hovorím: ,Máš pravdu.' No ak si tento výraz použil, aby si povedal, že je blázon, to ti nedovolím," povie Jakub Alfejov.
„A nie je utkvelá myšlienka skľúčenosti šialenstvom? Študoval som aj svetské veci. A viem svoje. Vydal zo seba príliš veľa. Teraz je už slabý na mysli."
„Čo znamená slabomyseľný. Všakže?" spýta sa druhý bratranec Júda, zdanlivo pokojne.
„Presne tak! Dobre to videl tvoj otec [starý Alfej kedysi vo výpade proti Ježišovi], spravodlivý muž svätej pamiatky, ktorému sa tak veľmi podobáš v spravodlivosti i múdrosti! Ježiš, smutný údel význačného starobylého rodu zasiahnutého psychickou senilitou, mal vždy k tejto chorobe sklony. Najprv sa prejavovala jemne, neskôr čoraz agresívnejšie. Videl si, ako zaútočil na farizejov, zákonníkov, saducejov a herodiánov! Znemožnil sa život ako cesta posypaná úlomkami kremeňa. A sám si ich porozsýpal. My... sme ho milovali až natoľko, že láska nám zastrela oči. Avšak tí, čo ho nemilovali ako modlu — tvoj otec, tvoj brat Jozef a prv aj Šimon —, videli správne... Mali sme na ich slová otvoriť oči. Miesto toho sme sa dali všetci zviesť jeho príjemným pôvabom chorého. A teraz... Ach!"
Júda Tadeáš, vysoký ako Iškariotský, je priamo pred ním a zdá sa, že ho počúva pokojne, no náhle vzkypí prudkým hnevom. Mocným úderom ruky zrazí Judáša chrbtom na jedno zo sedadiel a so zlosťou nakopenou v hlase, sklonený nad tvárou zbabelca, ktorý nereaguje azda zo strachu, že Tadeáš by mohol poznať jeho zločin, mu vykričí: „Toto za chorobnú slabomyseľnosť, ty had! A len preto, že on je tam a že je večer Paschy, ťa nezaškrtím. Ale pamätaj, dobre si pamätaj! Ak mu ublížia a on tu už nebude, aby krotil moju silu, nik ťa nezachráni. Akoby si už mal ohlávku na krku a urobia to tieto moje počestné a silné ruky galilejského remeselníka a potomka Goliášovho prakovníka. Vstaň, ty bezcharakterný zhýralec! A mierni sa!"
Bledý Judáš sa postaví bez akejkoľvek, ani tej najmenšej reakcie. A čo ma prekvapuje, nikto nezareaguje na tento nový Tadeášov prejav. Ba naopak... ! Je jasné, že všetci ho schvaľujú.
4 Len čo sa ovzdušie v miestnosti upokojí, vojde Ježiš. Objaví sa na prahu dvierok, cez ktoré so svojou vysokou postavou sotva prejde, vkročí na neveľkú podestu, roztvorí ruky a s miernym, smutným úsmevom povie: „Pokoj nech je s vami." Je to unavený hlas fyzicky či morálne sužovaného človeka.
Zíde. Pohladí po plavej hlave Jána, ktorý k nemu pribehol. Sťaby nič nevedel, usmeje sa na bratranca Júdu a druhému bratrancovi povie: „Tvoja matka ťa prosí, aby si bol k Jozefovi prívetivý. Nedávno sa na mňa i na teba pýtal žien. Je mi ľúto, že som ho nepozdravil."
„Urobíš to zajtra."
„Zajtra...? No vždy ešte budem mať čas ho uvidieť... Ó! Peter! Zostaneme konečne chvíľu spolu! Od včera mi pripadáš ako prebleskujúci oheň. Vidím ťa, a potom ťa zas nevidím. Dnes môžem takmer povedať, že si sa mi stratil. A ty tiež, Šimon."
„Naše vlasy, viac biele než čierne, ťa môžu ubezpečiť, že sme neboli preč z telesnej žiadostivosti," povie vážne Šimon.
„Hoci... v každom veku možno zahorieť tou žiadostivosťou... Starci! Horší než mladíci….," povie útočne Iškariotský.
Šimon na neho pozrie a chce mu odpovedať. No aj Ježiš sa na neho zahľadí a spýta sa: „Bolí ťa zub? Máš opuchnuté a červené pravé líce."
„Áno. Bolí. No nestojí to za reč."
Ani ostatní nič nepovedia a tak to celé skončí.
5 „Urobili ste všetko potrebné? Ty, Matúš? A ty, Ondrej? A ty, Judáš, nezabudol si na obetu v chráme?"
Prví dvaja ako aj Iškariotský vravia: „Všetko, čo si povedal, že dnes treba urobiť, je vykonané. Nerob si starosti."
„Videl som Nikodéma a Jozefa," povie Tomáš.
„Videl si ich? Rozprával si sa s nimi?" pýta sa Iškariotský s prehnaným záujmom.
„Áno. Čo je na tom zvláštne? Jozef je dobrým zákazníkom môjho otca."
„Predtým si to nikdy nepovedal... Prekvapilo ma to... ! " Judáš sa usiluje napraviť dojem, ktorý svojím záujmom o stretnutie Jozefa a Nikodéma s Tomášom spôsobil.
„Pripadá mi zvláštne, že neprišli sem, aby si ťa uctili. Ani oni, ani Chúza, ani Manaen... Nikto z..."
No Iškariotský sa falošne zasmeje, preruší Bartolomeja a povie: „Krokodíl zalezie v pravý čas."
„Čo tým chceš povedať? Na čo narážaš?" preruší ho Šimon zostra, ako ešte nikdy.
„Pokoj, pokoj! Čo sa s vami deje? Je veľkonočný večer! Nikdy sme nemali také dôstojné prostredie a vybavenie na požívanie veľkonočného baránka. Jedzme teda večeru s duchom pokoja. Vidím, že som vás veľmi znepokojil svojimi poučeniami po tieto posledné večery. No, vidíte? Skončil som! Teraz vás už nebudem trápiť. Nie všetko, čo sa na mňa vzťahuje, bolo povedané. Iba to podstatné. Zvyšok... pochopíte neskôr. Bude vám povedaný... Áno. Príde ten, kto vám ho povie. Ján, choď s Judášom a ešte s niekým priniesť misy na očisťovanie. A potom si sadneme k stolu." Ježiš je taký nežný, až puká srdce.
6 Ján s Ondrejom a Júda Tadeáš s Jakubom prinesú širokú misu, vlejú do nej vodu a podajú uteráky Ježišovi a druhom, ktorí potom urobia to isté im. Misu (kovovú nádobu) odložia do kúta.
„A teraz na svoje miesta. Ja tu a sem (vpravo) Ján, a z druhej strany môj verný Jakub. Dvaja prví učeníci. Vedľa Jána moja silná Skala a vedľa Jakuba ten, ktorý je ako vzduch. Je nenápadný. Ale je vždy prítomný a utešuje: Ondrej. Vedľa neho môj bratranec Jakub. Nermúti ťa, drahý brat, že dávam prvé miesto prvým? Si synovcom Spravodlivého, ktorého duch pulzuje a vanie na mňa v tento večer viac než kedykoľvek. Buď na pokoji, otče mojej chlapčenskej krehkosti, dub, v ktorého tieni nachádzali odpočinok matka i Syn! Zostávaj v pokoji...! Po Petrovi Šimon... Šimon, poď na chvíľu sem. Chcem si vryť do pamäti tvoju poctivú tvár. Potom ťa už dobre neuvidím, lebo iní mi zakryjú tvoju počestnú tvár. Vďaka, Šimon. Za všetko." A pobozká ho.
Keď Šimona prepustí, ten si zarmútene zakrýva rukami tvár a odchádza na svoje miesto.
„Oproti Šimonovi môj Bartolomej. Dvaja čestní a múdri, odrážajúci sa jeden v druhom ako v zrkadle. Dobre sa k sebe hodia. A vedľa ty, Júda, brat môj. Takto ťa uvidím... a zdá sa mi, že som v Nazarete... keď nás podaktoré sviatky všetkých spojili za jedným stolom. . . Aj v Káne... Spomínaš si? Boli sme spolu. Sviatok... svadobná oslava... prvý zázrak... voda premenená na víno... Aj dnes je sviatok... a aj dnes sa tu udeje zázrak... premení sa podstata vína. . . a stane sa. . . " Ježiš sa pohrúži do svojich myšlienok. So sklonenou hlavou sa akoby odlúčil do svojho tajomného sveta. Ostatní naňho bez slov hľadia.
Zodvihne hlavu a zameria pohľad na Judáša Iškariotského, ktorému povie: „Ty budeš oproti mne."
„Tak veľmi ma miluješ? Viac než Šimona, že ma chceš mať stále naproti?"
„Tak veľmi. Ako si povedal."
„Prečo, Učiteľ?"
„Pretože ty si ten, kto pre túto hodinu urobil najviac zo všetkých."
Judáš hľadí na Učiteľa a na spoločníkov tým najpremenlivejším pohľadom. Na Ježiša s akýmsi ironickým súcitom, na ostatných s víťazoslávnym náznakom.
„A vedľa teba z jednej strany Matúš, z druhej Tomáš."
„Teda Matúš zľava a Tomáš sprava."
„Ako chceš, ako chceš," povie Matúš. „Stačí, keď budem mať pred sebou svojho Spasiteľa."
„Posledný, Filip. Vidíte? Kto nie je na čestnej strane po mojom boku, má česť byť oproti mne."
7 Ježiš stojí na svojom mieste, nalieva do veľkého kalicha, čo stojí pred ním (všetci majú vysoké kalichy, no on okrem toho, ktorý majú všetci, má i jeden omnoho širší. Musí to byť obradný kalich). Naleje doň víno. Pozdvihuje ho, obetuje. Položí ho.
Potom sa všetci tónom žalmu opýtajú: „Prečo tento obrad?" Formálna otázka, pochopiteľne. Obradná.
Na túto otázku Ježiš ako hlava rodiny odpovie: „Tento deň pripomína naše oslobodenie z Egypta. Nech je požehnaný Jahve, ktorý stvoril ovocie vinice.“
Vypije dúšok tohto obetovaného vína a podá kalich ostatným. Potom obetuje chlieb, láme ho, rozdeľuje, napokon podáva byliny namočené do červenkastej omáčky, ktorá je v štyroch miskách.
Keď skončili túto časť jedla, všetci zborovo spievajú žalmy.
Z kredenca prinesú na stôl veľkú misu s pečeným baránkom a položia ju pred Ježiša.
Peter, ktorý má úlohu... prvého hlasu v zbore, ak sa vám to tak páči, sa spýta: „Prečo tento baránok, takto?"
„Na pamiatku toho, keď Izrael bol zachránený skrze obetovaného baránka. Nezomrel prvorodený, kde žiarila krv na verajach a vrchnom prahu dvier. A potom, keď celý Egypt oplakával prvorodených mŕtvych mužského rodu, od kráľovského paláca až po chatrče, Židia, vedení Mojžišom, sa vydali do zasľúbenej zeme slobody. S prepásanými bokmi, s obuvou na nohách, v rukách s pútnickou palicou sa Abrahámov ľud vydal na pochod spievajúc radostné hymny."
Všetci povstanú a zanôtia: „Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho, Judea sa stala jeho svätyňou….," ak som našla správne, je to 113. žalm, (v Novej Vulgáte Ž 114).
Teraz Ježiš krája baránka, nalieva znova do kalicha a keď si odpije, podáva ho ďalej. Potom zaspievajú ďalej: „Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo. Nech je velebené meno Pánovo odteraz až naveky. Od východu slnka až po západ nech je oslávené meno Pánovo….,“ (ale sa mi ho nepodarilo nájsť.) Ježiš rozdáva porcie a dbá, aby bol každý dobre o bslúžený, práve tak ako otec rodiny medzi deťmi, ktoré má všetky rád. Je slávnostný, trochu smutný, keď hovorí: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka. Bola to moja túžba túžob, odkedy som vo večnosti bol ,Spasiteľom'. Vedel som, že táto hodina predíde tamtú. A radosť, že sa darujem, vopred dávala úľavu môjmu utrpeniu... Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka, lebo odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo. Potom znova zasadnem s vyvolenými na Baránkovu hostinu, na svadbu žijúcich so Žijúcim. Ale na ňu prídu len tí, ktorí boli pokorní a čistého srdca, ako som ja."
8 „Učiteľ, pred chvíľou si povedal, že kto nemá čestné miesto, má česť byť oproti tebe. Ako teda môžeme vedieť, kto je prvý medzi nami?" spýta sa Bartolomej.
„Všetci a nikto. Raz... sme sa vracali unavení... znechutení z nevraživosti farizejov. Avšak na hádku medzi sebou o tom, kto je najväčší, ste neboli unavení. Bežalo okolo mňa dieťa... môj malý priateľ... A jeho nevinnosť zmiernila moje znechutenie z mnohých vecí. Nie poslednou z nich bolo vaše tvrdošijné človečenstvo. Kdeže si teraz, malý Benjamín, s múdrou odpoveďou, ktorá ti prišla z neba, lebo, nakoľko si bol anjelom, Duch sa ti prihovoril? Vtedy som vám povedal: ,Kto bude chcieť byť prvý, nech je posledný a sluhom všetkých.' A dal som vám za príklad múdreho chlapca. Teraz vám hovorím: ,Králi národov panujú nad nimi. A utláčaný ľud, hoci ich nenávidí, prevoláva im na slávu a kráľov nazýva »dobrodincami« a »otcami vlasti«. No pod falošnou úctou sa tají nenávisť. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Ten, čo sedí za stolom. A predsa ja vám slúžim. A onedlho vám poslúžim ešte viac. Vy ste vytrvali so mnou v skúškach. A ja vám dám miesto v mojom kráľovstve, tak ako ja v ňom budem Kráľom podľa vôle Otca, aby ste jedli a pili pri mojom večnom stole a sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela. Vytrvali ste so mnou v mojich skúškach... Iba toto vám dá veľkosť v Otcových očiach."
„A tí, čo prídu? Nebudú mať miesto v kráľovstve? Iba my?"
„Ó! Koľké kniežatá budú v mojom dome! Všetci tí, čo v životných skúškach boli Kristovi verní, budú kniežatami v mojom kráľovstve. Pretože tí, čo v mučeníctve jestvovania vytrvajú až do konca, budú ako vy, ktorí ste so mnou vytrvali v mojich skúškach. Ja sa stotožňujem s tými, ktorí vo mňa veria. Utrpenie, ktoré objímam za vás a za všetkých ľudí, udeľujem osobitne vyvoleným ako odznak moci (insígnie). Kto mi bude verný v bolesti, bude mojím blaženým ako vy, ó, moji milovaní."
9 „My sme vytrvali až do konca."
„Myslíš si, Peter? A ja ti hovorím, že hodina skúšky ešte len príde. Šimon, Šimon Jonášov, hľa, Satan si vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. Ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov."
„Viem, že som hriešnik. Tebe však budem verný až do smrti. Tento hriech nemám. Nikdy ho nebudem mať."
„Nebuď pyšný, Peter môj. Táto hodina zmení nespočetne veľa vecí, ktoré prv boli také a teraz budú iné. Toľké...! Ony prinášajú a vnášajú nové nevyhnutné potreby. Viete to. Vždy som vám hovorieval, aj keď sme chodili na vzdialené miesta, kde sa zdržiavali zbojníci: ,Nebojte sa. Nič zlého sa nám nestane, lebo Pánovi anjeli sú s nami. O nič nebuďte ustarostení.' Spomínate si, ako som vám hovoril: ,Nebuďte ustarostení, čo budete jesť ani čo si oblečiete. Otec predsa vie, čo potrebujeme'? Hovorieval som vám aj: ,Človek je omnoho viac než vrabec či kvet, ktorý je dnes rastlinou a zajtra senom. A predsa Otec sa stará aj o kvety i vtáčiky. Môžete teda pochybovať, že by sa nepostaral o vás?' A tiež som vám povedal: ,Dajte každému, kto vás prosí, a tomu, kto vás uráža, nadstavte aj druhé líce.' Hovoril som vám: ,Neberte si tašku, ani palicu.' Preto že som učil láske a dôvere. Ale teraz... Teraz už nie sú tie časy. Teraz vám hovorím: ,Chýbalo vám doteraz niečo? Potupovali vás niekedy?'"
„Nie, Učiteľ. Iba teba urážali."
„Vidíte teda, že moje slovo bolo pravdivé. Ale teraz sú anjeli povolaní k svojmu Pánovi. Je hodina diablov... Pánovi anjeli si zlatými krídlami zakrývajú oči, zahaľujú sa a ľutujú, že ich krídla nie sú tmavej farby, lebo nastáva hodina smútku, krutého smútku zo znesvätenia. .. Dnes večer nie sú anjeli na zemi. Sú pri Božom tróne, aby svojím spevom prekrývali rúhania bohovražedného sveta a plač Nevinného. A my sme sami... Ja a vy: sami. A diabli sú pánmi tejto hodiny. A preto sa teraz budeme správať a prejavovať ako biedni ľudia, ktorí nedôverujú a nemilujú. Teraz, kto má mešec, nech si vezme aj kapsu, kto nemá meč, nech predá svoj plášť a kúpi si ho. Lebo i toto je povedané v Písmach a musí sa na mne splniť: ,Započítali ho medzi zločincov.' (Porov. Iz 53,12). Veru, spĺňa sa o mne všetko."
10 Šimon vstal a podišiel k truhlici, kde si odložil svoj bohatý plášť — lebo dnes večer majú všetci tie najlepšie šaty, a preto majú na honosných opaskoch aj dýky, cizelované, ale veľmi krátke, skôr nože než dýky — vezme dva meče, dva opravdivé meče, dlhé, mierne ohnuté, a zanesie ich Ježišovi: „Ja a Peter sme sa dnes večer ozbrojili. Máme tieto meče. No ostatní majú len krátke dýky."
Ježiš vezme meče, prezerá si ich, jeden z nich vytiahne z pošvy a na nechte vyskúša jeho ostrie. Zvláštny pohľad, ktorý zanecháva ešte nezvyčajnejší dojem, vidieť tú krutú zbraň v rukách Ježiša.
„Kto vám ich dal?" spýta sa Iškariotský, kým si Ježiš zbrane mlčky prezerá. Judáš je ako na tŕňoch...
„Kto? Pripomínam ti, že môj otec bol mocný šľachtic."
„Ale Peter... "
„No a? Odkedy mám skladať účty za dary, ktoré chcem dať svojim priateľom?"
Keď Ježiš vsunul meč do pošvy, zodvihol hlavu. Vráti ich Horlivcovi.
11 „V poriadku. Stačia. Urobil si dobre, že si ich vzal. Ale teraz, skôr než budeme piť z tretieho kalicha, počkajte chvíľu. Povedal som vám, že najväčší je rovný najmenšiemu a že ja som pri tomto stole ako ten, čo obsluhuje, a ešte vám poslúžim. Zatiaľ som vám dal pokrm. Slúži pre telo. Teraz vám chcem dať pokrm pre ducha. Nie je to pokrm starodávneho obradu. Je to nový obrad. Prv než som sa stal ,Učiteľom', chcel som sa dať pokrstiť. Na rozsievanie Slova stačil ten krst. Teraz bude preliata krv. To si vyžaduje ďalšie očistenie aj pre vás, ktorí ste sa tiež svojho času dali očistiť Krstiteľom a aj dnes v chráme. Ešte to však nestačí. Poďte, nech vás očistím. Prerušte jedlo. Je tu niečo vyššie a nevyhnutnejšie než pokrm na naplnenie brucha, i keď je to svätý pokrm tohto veľkonočného obradu. A je ním čistý duch, pripravený prijať dar z neba, ktorý už zostupuje, aby si u vás urobil trón a dal vám život. Aby dal život tomu, kto je čistý."
Ježiš sa postaví a aby lepšie vyšiel zo svojho miesta, vstane i Ján. Ježiš podíde k jednej z truhlíc, vyzlečie si svoj červený odev, zloží ho a uloží na už poskladaný plášť, opáše si okolo pásu široký uterák a podíde k inej nádobe, ešte prázdnej a čistej. Vleje do nej vodu, prinesie ju doprostred miestnosti k stolu a položí ju na sedadlo. Apoštoli na neho udivene hľadia.
„Nepýtate sa ma, čo robím?"
„Nevieme. Vravím ti, že sme očistení," odpovie Peter,
„A ja ti opakujem, že na tom nezáleží. Moje očistenie poslúži tomu, kto je už čistý, aby bol ešte čistejší."
Pokľakne si. Vyzuje sandále Iškariotskému a jednu po druhej mu umýva nohy. Je to ľahké, lebo ležadlá - sedadlá sú urobené tak, že nohy sú na vonkajšej strane. Judáš je prekvapený a nič nepovie. Iba keď Ježiš, skôr než mu obuje ľavú nohu a vstane, ide pobozkať už obutú pravú nohu, Judáš prudko odtiahne nohu a podrážkou zasiahne božské ústa. Urobí to nechtiac. Nie je to silný úder. No mne spôsobuje veľkú bolesť.
Ježiš sa usmeje a apoštolovi, ktorý sa ho spýta: „Ublížil som ti? Nechcel som... Odpusť," povie: „Nie, priateľu. Neurobil si to zo zlomyseľnosti a nebolí ma to." Judáš na neho hľadí. . . Nepokojný, vyhýbavý pohľad...
Ježiš pristúpi k Tomášovi, potom k Filipovi... Prejde okolo úzkej strany stola k bratrancovi Jakubovi. Umyje ho a keď vstáva, pobozká ho na čelo. Podíde k Ondrejovi, ktorý je od hanby celý červený a premáha sa, aby neplakal. Umyje ho a pohladí ako malého chlapca. Potom je na rade Jakub Zebedejov, ktorý sa zmôže iba na šepkanie: „Ó, Učiteľu! Učiteľu! Učiteľu! Ponížený, vznešený Učiteľ môj!" Ján si už rozviazal remienky na sandáloch a kým sa Ježiš skláňa, aby mu osušil nohy, i on sa skloní a pobozká ho na vlasy.
No Peter...! Nie je ľahké presvedčiť ho na ten obrad! „Ty mi chceš umývať nohy? Na to ani len nemysli! Pokým žijem, nedovolím ti to. Ja som červ, ty si Boh. Každému, čo mu patrí."
„Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš. Nechaj ma konať."
„Všetko čo chceš, Učiteľ. Chceš mi podrezať krk? Urob to. Ale nikdy mi nebudeš umývať nohy."
„Ó! Môj Šimon! Ty nevieš, že ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel v mojom kráľovstve. Šimon, Šimon! Potrebuješ tú vodu pre svoju dušu a veľkú cestu, ktorú musíš urobiť. Nechceš prísť so mnou? Ak ťa neumyjem, neprídeš do môjho kráľovstva."
„Ó, Pane môj požehnaný! Tak potom ma umy celého! Nohy, ruky a hlavu!"
„Kto sa okúpal tak ako vy, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. Nohy... Človek nohami kráča po špine. A ani to by ešte nestačilo, lebo, ako som vám povedal, nie to poškvrňuje, čo vchádza a vychádza s pokrmom, ani to nenakazí človeka, čo sa usádza na nohy na cestách. Ale to, čo sa rodí a zrie v jeho srdci a odtiaľ vychádza a poškvrňuje jeho činy a údy. Nohy človeka s nečistým duchom kráčajú za hýrením, k žiadostivosti, k nedovoleným obchodom a k zločinom. . . A preto ony z údov tela si vyžadujú veľké očistenie... s očami... s ústami... Ó! Človek! Človek! Dokonalé stvorenie jedného dňa: prvý človek! A potom taký skazený Zvodcom! A nebolo v tebe zloby, ó, človek, ani hriechu... ! A teraz? Si sama zlomyseľnosť a hriech, a niet na tebe časti, ktorá by nehrešila!"
Ježiš umyl nohy Petrovi, pobozká ich a Peter plače a vezme svojimi mohutnými rukami obidve Ježišove ruky, priloží si ich na oči a potom ich pobozká.
Aj Šimon si zobul sandále a bez slova sa nechá umyť. No potom, keď sa Ježiš chystá prejsť k Bartolomejovi, Šimon si pokľakne, pobozká mu nohy a povie: „Očisti ma od malomocenstva hriechu, ako si ma očistil od toho telesného, aby som nebol pomýlený v hodine súdu, Spasiteľ môj!"
„Neboj sa, Šimon. Prídeš do nebeského Mesta biely ako alpský sneh."
„A ja, Pane? Čo povieš svojmu starému Bartolomejovi? Videl si ma v tieni figovníka a čítal si mi v srdci. A teraz čo vidíš a kde ma vidíš? Uisti biedneho starca, ktorý sa bojí, že nemá silu a čas dospieť k tomu, aby bol takým, akým ho ty chceš mať." Bartolomej je veľmi dojatý.
„Ani ty sa neboj. Vtedy som povedal: ,Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet ľsti.' Teraz hovorím: ,Toto je pravý kresťan, hodný Krista.' Kde ťa vidím? Na večnom tróne, odetého do purpuru. Ja budem vždy s tebou."
Na rade je Júda Tadeáš. Tento sa neovládne, keď sa mu Ježiš ocitne pri nohách, skloní hlavu na plece opreté o stôl a plače.
„Neplač, môj drahý brat. Teraz akoby si musel podstúpiť vytrhnutie nervu a zdá sa ti, že to neznesieš. Bude to však krátka bolesť. Potom... ó! Budeš šťastný, pretože ma miluješ. Voláš sa Júda. A si ako náš veľký Júda, ako obor. ( Pozri činy Júdu Machabejca v 1 Mach 3, 1 — 9.)
Si ten, kto ochraňuje. Tvoje činy sa podobajú činom leva, levíčaťu, revúcemu po koristi. Vysliediš vierolomníkov, ktorí sa pred tebou stiahnu, a vyhubíš bezbožníkov. Ja viem. Buď silný. Večné spojenie upevní a zdokonalí naše príbuzenstvo v nebi." Aj jeho pobozká na čelo ako druhého bratranca.
„Ja som hriešnik, Učiteľ. Mne nie..."
„Bol si hriešnik, Matúš. Teraz si apoštol. Si môj ,hlas'. Žehnám ťa. Koľkú cestu vykonali tieto nohy, aby vždy kráčali napred, k Bohu... Poháňala ich duša a ony zanechali každú cestu, ktorá nebola moja cesta. Napreduj. Vieš, kde sa chodník končí? V lone môjho i tvojho Otca."
Ježiš skončil. Odloží uterák, umyje si ruky v čistej vode, znovu sa oblečie, vráti sa na svoje miesto a kým si naň sadá, povie: „Teraz ste čistí, ale nie všetci. Iba tí, ktorí mali vôľu byť takými."
Uprene pozrie na Judáša z Kariotu, ktorý sa tvári, že nepočuje, a vysvetľuje spoločníkovi Matúšovi, ako sa ho otec rozhodol poslať do Jeruzalema. Prázdny rozhovor, ktorého jediným cieľom je zachovať Judášovi tvár, ktorý, akokoľvek je bezočivý, musí sa cítiť nedobre.
12 Ježiš nalieva do spoločného kalicha po tretíkrát. Odpije si, podáva piť. Potom zanôti a ostatní sa zborovo pridajú: „Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklonil ku mne, kedykoľvek som ho vzýval. Keď ma omotali povrazy smrti... " (114. žalm, zdá sa mi...).( Podľa číslovania Novej Vulgáty recitujú postupne Ž 116 - spojený 114. a 115. žalm Vulgáty, ako uvádza MV v zátvorke, Ž 117, Ž 118 - dlhý hymnus a Ž 119, ktorý nemá konca).
Na chvíľu sa zastaví. Potom opäť spustí: „Dôveroval som, aj keď som povedal: ,Som veľmi pokorený.' V rozrušení som vyriekol: ,Všetci ľudia klamú.'" Prísne hľadí na Judáša.
Hlas môjho Ježiša, dnes večer unavený, opäť naberie dych pri zvolaní: „V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých," a „Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo..." (115. žalm).
Ďalšia krátka prestávka v speve a potom pokračuje: „Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky."
Ďalšia krátka prestávka a potom dlhý hymnus: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky."
Judáš z Kariotu spieva natoľko falošne, že Tomáš ho svojím mocným výrazným barytónom dvakrát navráti do správneho tónu a uprene naň pozrie. I ostatní naň pozerajú, pretože zvyčajne býva v tóne a podľa jeho hlasu som pochopila, že si na ňom veľmi zakladá, ako i na všetkom ostatnom. No dnes večer! Niektoré vety ho znepokoja do takej miery, že celkom vyjde z tónu, a tiež isté Ježišove pohľady, zdôrazňujúce vety. Jedna je: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov." Iná: „Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol." A ďalšia: „Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove." A napokon tieto dve, ktoré teraz nasledujú, uškrtia hlas v hrdle Zradcu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným..." a „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!"
Keď žalm dospievali, kým Ježiš krája a znova ponúka baránka, Matúš sa spýta Judáša z Kariotu: „Je ti zle?"
„Nie. Nechaj ma na pokoji. Nestaraj sa o mňa."
Matúš pokrčí plecami.
Ján, ktorý to začul, povie: „Ani Učiteľ sa necíti dobre. Čo je s tebou, Ježišu môj? Hlas sa ti vytráca. Ako hlas chorého či toho, kto veľa plakal." A objíme ho, majúc hlavu na Ježišovej hrudi.
„Iba veľa rozprával, ako ja, keď som veľa chodil a nachladol som," povie nervózne Judáš.
Ježiš mu neodpovie, ale odpovie Jánovi: „Ty ma už poznáš... a vieš, čo ma zmára..."
13 Baránka už takmer zjedli.
Ježiš, ktorý jedol veľmi málo a odpil iba dúšok vína z každého kalicha, no zato vypil veľa vody, akoby ho rozpaľovala horúčka, opäť hovorí: „Chcem, aby ste pochopili môj čin, ktorý som urobil pred chvíľou. Povedal som vám, že prvý je ako posledný a že vám dám nie telesný pokrm. Dal som vám pokrm pokory. Pre vášho ducha. Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pán. Dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja umyl nohy vám, aj vy tak máte robiť jeden druhému. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani apoštol nie je väčší ako ten, kto ho takým urobil. Usilujte sa to pochopiť. Ak to pochopíte a budete tak konať, budete blahoslavení. Ale nie všetci budete blahoslavení. Ja vás poznám. Viem, koho som si vyvolil. Nehovorím rovnako o všetkých. Ale hovorím to, čo je pravdivé. Na druhej strane, má sa splniť, čo je napísané o mne: ,Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.' (Pozri Ž 41, 10). To všetko vám hovorím už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste o mne nepochybovali. Keď bude všetko dovŕšené, budete veriť ešte silnejšie, že Ja Som. Kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal: svätého Otca, ktorý je na nebesiach; a kto prijíma toho, koho ja pošlem, prijíma mňa samého. Lebo ja som s Otcom a vy ste so mnou... Teraz však dovŕšme obrad."
Znova naleje víno do spoločného kalicha a skôr, než z neho odpije a dá piť ostatným, postaví sa a s ním vstanú všetci, a znova zaspieva jeden z predchádzajúcich žalmov: „Dôveroval som, aj keď som povedal... " a potom žalm, ktorý nemá konca. Krásny... ale nekonečný! Myslím, že som ho našla, podľa začiatku a dĺžky je to 118. žalm. Spievajú ho takto: kúsok všetci spolu. Potom striedavo, jeden zaspieva dvojveršie a všetci zborovo ďalšiu časť, a tak pokračujú až do konca. To si myslím, že na konci sú smädní!
14 Ježiš sa posadí. Nezaujme polohu ležmo. Zostane sedieť ako my. A hovorí: „Teraz, keď bol starý obrad zavŕšený, slávim nový obrad. Sľúbil som vám zázrak lásky. Nastal čas urobiť ho. Preto som túžil po tejto Pasche. Odteraz toto je obeta, ktorá bude požívaná v ustavičnom obrade lásky. Milovaní priatelia, miloval som vás po celý pozemský život. Synovia moji, miloval som vás po celú večnosť. A chcem vás milovať až do konca. Niet väčšej veci než táto. Pamätajte si to. Ja odchádzam. Avšak zostaneme navždy spojení skrze zázrak, ktorý teraz vykonám."
Ježiš vezme chlieb, ešte vcelku, a položí ho na plný kalich. Dobrorečí a obetuje obidvoje, potom rozlomí chlieb a urobí z neho trinásť kúskov a po jednom ich dáva apoštolom hovoriac: „Vezmite a jedzte. Toto je moje telo. Toto robte na pamiatku mňa, ktorý odchádzam." Podáva kalich a hovorí: „Vezmite a pite. Toto je moja krv. Toto je kalich novej zmluvy v mojej krvi a skrze moju krv, ktorá sa za vás vyleje na odpustenie vašich hriechov a aby vám dala život. Toto robte na moju pamiatku." Ježiš je nesmierne smutný. Vytratil sa z neho každý úsmev, každá stopa po svetle i farbe. Jeho tvár už prezrádza smrteľný zápas. Apoštoli na neho utrápene hľadia.
Mária Valtorta - Evanjelium, ako mi bolo odhalené, 9.diel,str.404
(Mt 26,20-35; Mk 14, 17-31; Lk 22, 14 - 38; Jn 13 - 17)
1 Začína sa utrpenie Zeleného štvrtku.
Desiati apoštoli si dávajú poriadne záležať na príprave večeradla.
Judáš vyliezol na stôl a kontroluje, či je olej vo všetkých lampách veľkého lustra, ktorý vyzerá ako dvojitá korunka fuksie, lebo má steblo obklopené piatimi lampami v guľatých nádobkách ako kvietky, pod nimi je ďalšia korunka plamienkov a napokon na jemných retiazkach sú zavesené tri úzke lampičky, ktoré vyzerajú ako piestiky žiarivého kvetu. (A nesmejte sa z mojej kresby). Potom z neho svižne zoskočí a šikovne pomáha Ondrejovi prestrieť stôl, na ktorý natiahli jemnučký obrus.
Počujem Ondreja, ako hovorí: „Aký nádherný ľanový obrus!"
A Iškariotský : „Jeden z Lazárových najlepších. Marta ho chcela priniesť za každú cenu."
„A čo tieto kalichy? A tieto amfory?" poznamená Tomáš, ktorý nalial víno do vzácnych čiaš, kochá sa v nich a pozerá na seba v ich štíhlych bruškách ako v zrkadle, a okom znalca pohládza ich cizelované uchá.
„Ech, ktovie, akú majú hodnotu?" spýta sa Judáš Iškariotský.
„Sú vytepané kladivkom. Môjmu otcovi by sa istotne páčili. Strieborné a zlaté plátky sa ľahko tvarujú, ak sú horúce. No opracované takto... Stačí chvíľka a všetko sa môže zničiť. Stačí jeden chybný úder. Vyžaduje si to silu a jemnosť zároveň. Vidíš tie uchá? Vytvarované z jedného kusa. Nezvárané. To sú veci pre boháčov... Len pomysli, že všetko brúsenie a hrubé tvary sa stratia. Neviem, či mi rozumieš."
„Jasné, že rozumiem! Skrátka, ako keď niekto vytesáva sochu."
„Presne tak."
Všetci obdivujú. Potom sa vrátia k svojej práci. Niektorí rozkladajú sedadlá, iní pripravujú kredence.
2 Spoločne vojdú Peter a Šimon.
„Ó, konečne ste tu! Kam ste zasa išli? Len čo ste s Učiteľom a s nami prišli, hneď nato ste znova ušli," povie Iškariotský.
„Mali sme ešte čosi vybaviť pred večerou," stručne odpovie Šimon.
„Prepadla ťa skľúčenosť?"
„Myslím, že po tom, čo sme po tieto dni počuli a z tých úst, z ktorých sme nikdy nepočuli klamstvo, by bol na ňu dostatočný dôvod."
„A s tým zápachom z... Dobre, buď ticho, Peter," zamrmle si Peter pomedzi zuby.
„Aj ty. . . ! Už niekoľko dní mi pripadáš ako blázon. Tvár máš ako poľný zajac, ktorý cíti, že ho prenasleduje šakal," odpovie Judáš Iškariotský.
„A ty máš kuní ňufák. Ani ty už zopár dní nevyzeráš ako krásavec. Pozeráš tak... že si z toho dokonca škuľavý... Koho čakáš alebo koho chceš vidieť? Zdáš sa sebavedomý, aspoň sa tak tváriš, no akoby si bol ustráchaný," odsekne Peter.
„Ó! Pokiaľ ide o strach...! Ani ty isto nie si hrdina!"
„Nik z nás ním nie je, Judáš. Ty nosíš meno Machabejca, no nie si ním. Moje meno znamená ,Boh je milostivý',
no prisahám ti, že sa trasiem ako ten, kto vie, že prináša nešťastie, a predovšetkým vie, že je v Božej nemilosti! Šimon Jonášov, prekrstený na ,skalu', je teraz namäkko ako vosk pri ohni. Už nič nezmôže so svojou vôľou. Veru, nikdy, ani za najzúrivejších búrok som ho nevidel báť sa! Matúš, Bartolomej a Filip vyzerajú ako námesační. Môj brat a Ondrej len vzdychajú. Dvaja bratranci, v ktorých sa spája bolesť krvi s bolesťou lásky k Učiteľovi, pozri na nich. Vyzerajú už ako starci. Tomáš stratil svoju veselosť. A Šimon vyzerá, akoby bol znova vysilený malomocný spred troch rokov, taký je prepadnutý, povedal by som, znivočený bolesťou, smrteľne bledý, skľúčený," odpovie mu Ján.
3 „Áno. Všetkým nám vsugeroval svoju trudnomyseľnosť," poznamená Iškariotský.
„Môj bratranec Ježiš, môj a váš Učiteľ a Pán, je i nie je trudnomyseľný. Ak chceš tým vyjadriť, že je smutný pre veľkú bolesť, ktorú mu spôsobuje celý Izrael a ktorú vidíme, a pre ďalšiu skrytú bolesť, ktorú vidí len on sám, tak ti hovorím: ,Máš pravdu.' No ak si tento výraz použil, aby si povedal, že je blázon, to ti nedovolím," povie Jakub Alfejov.
„A nie je utkvelá myšlienka skľúčenosti šialenstvom? Študoval som aj svetské veci. A viem svoje. Vydal zo seba príliš veľa. Teraz je už slabý na mysli."
„Čo znamená slabomyseľný. Všakže?" spýta sa druhý bratranec Júda, zdanlivo pokojne.
„Presne tak! Dobre to videl tvoj otec [starý Alfej kedysi vo výpade proti Ježišovi], spravodlivý muž svätej pamiatky, ktorému sa tak veľmi podobáš v spravodlivosti i múdrosti! Ježiš, smutný údel význačného starobylého rodu zasiahnutého psychickou senilitou, mal vždy k tejto chorobe sklony. Najprv sa prejavovala jemne, neskôr čoraz agresívnejšie. Videl si, ako zaútočil na farizejov, zákonníkov, saducejov a herodiánov! Znemožnil sa život ako cesta posypaná úlomkami kremeňa. A sám si ich porozsýpal. My... sme ho milovali až natoľko, že láska nám zastrela oči. Avšak tí, čo ho nemilovali ako modlu — tvoj otec, tvoj brat Jozef a prv aj Šimon —, videli správne... Mali sme na ich slová otvoriť oči. Miesto toho sme sa dali všetci zviesť jeho príjemným pôvabom chorého. A teraz... Ach!"
Júda Tadeáš, vysoký ako Iškariotský, je priamo pred ním a zdá sa, že ho počúva pokojne, no náhle vzkypí prudkým hnevom. Mocným úderom ruky zrazí Judáša chrbtom na jedno zo sedadiel a so zlosťou nakopenou v hlase, sklonený nad tvárou zbabelca, ktorý nereaguje azda zo strachu, že Tadeáš by mohol poznať jeho zločin, mu vykričí: „Toto za chorobnú slabomyseľnosť, ty had! A len preto, že on je tam a že je večer Paschy, ťa nezaškrtím. Ale pamätaj, dobre si pamätaj! Ak mu ublížia a on tu už nebude, aby krotil moju silu, nik ťa nezachráni. Akoby si už mal ohlávku na krku a urobia to tieto moje počestné a silné ruky galilejského remeselníka a potomka Goliášovho prakovníka. Vstaň, ty bezcharakterný zhýralec! A mierni sa!"
Bledý Judáš sa postaví bez akejkoľvek, ani tej najmenšej reakcie. A čo ma prekvapuje, nikto nezareaguje na tento nový Tadeášov prejav. Ba naopak... ! Je jasné, že všetci ho schvaľujú.
4 Len čo sa ovzdušie v miestnosti upokojí, vojde Ježiš. Objaví sa na prahu dvierok, cez ktoré so svojou vysokou postavou sotva prejde, vkročí na neveľkú podestu, roztvorí ruky a s miernym, smutným úsmevom povie: „Pokoj nech je s vami." Je to unavený hlas fyzicky či morálne sužovaného človeka.
Zíde. Pohladí po plavej hlave Jána, ktorý k nemu pribehol. Sťaby nič nevedel, usmeje sa na bratranca Júdu a druhému bratrancovi povie: „Tvoja matka ťa prosí, aby si bol k Jozefovi prívetivý. Nedávno sa na mňa i na teba pýtal žien. Je mi ľúto, že som ho nepozdravil."
„Urobíš to zajtra."
„Zajtra...? No vždy ešte budem mať čas ho uvidieť... Ó! Peter! Zostaneme konečne chvíľu spolu! Od včera mi pripadáš ako prebleskujúci oheň. Vidím ťa, a potom ťa zas nevidím. Dnes môžem takmer povedať, že si sa mi stratil. A ty tiež, Šimon."
„Naše vlasy, viac biele než čierne, ťa môžu ubezpečiť, že sme neboli preč z telesnej žiadostivosti," povie vážne Šimon.
„Hoci... v každom veku možno zahorieť tou žiadostivosťou... Starci! Horší než mladíci….," povie útočne Iškariotský.
Šimon na neho pozrie a chce mu odpovedať. No aj Ježiš sa na neho zahľadí a spýta sa: „Bolí ťa zub? Máš opuchnuté a červené pravé líce."
„Áno. Bolí. No nestojí to za reč."
Ani ostatní nič nepovedia a tak to celé skončí.
5 „Urobili ste všetko potrebné? Ty, Matúš? A ty, Ondrej? A ty, Judáš, nezabudol si na obetu v chráme?"
Prví dvaja ako aj Iškariotský vravia: „Všetko, čo si povedal, že dnes treba urobiť, je vykonané. Nerob si starosti."
„Videl som Nikodéma a Jozefa," povie Tomáš.
„Videl si ich? Rozprával si sa s nimi?" pýta sa Iškariotský s prehnaným záujmom.
„Áno. Čo je na tom zvláštne? Jozef je dobrým zákazníkom môjho otca."
„Predtým si to nikdy nepovedal... Prekvapilo ma to... ! " Judáš sa usiluje napraviť dojem, ktorý svojím záujmom o stretnutie Jozefa a Nikodéma s Tomášom spôsobil.
„Pripadá mi zvláštne, že neprišli sem, aby si ťa uctili. Ani oni, ani Chúza, ani Manaen... Nikto z..."
No Iškariotský sa falošne zasmeje, preruší Bartolomeja a povie: „Krokodíl zalezie v pravý čas."
„Čo tým chceš povedať? Na čo narážaš?" preruší ho Šimon zostra, ako ešte nikdy.
„Pokoj, pokoj! Čo sa s vami deje? Je veľkonočný večer! Nikdy sme nemali také dôstojné prostredie a vybavenie na požívanie veľkonočného baránka. Jedzme teda večeru s duchom pokoja. Vidím, že som vás veľmi znepokojil svojimi poučeniami po tieto posledné večery. No, vidíte? Skončil som! Teraz vás už nebudem trápiť. Nie všetko, čo sa na mňa vzťahuje, bolo povedané. Iba to podstatné. Zvyšok... pochopíte neskôr. Bude vám povedaný... Áno. Príde ten, kto vám ho povie. Ján, choď s Judášom a ešte s niekým priniesť misy na očisťovanie. A potom si sadneme k stolu." Ježiš je taký nežný, až puká srdce.
6 Ján s Ondrejom a Júda Tadeáš s Jakubom prinesú širokú misu, vlejú do nej vodu a podajú uteráky Ježišovi a druhom, ktorí potom urobia to isté im. Misu (kovovú nádobu) odložia do kúta.
„A teraz na svoje miesta. Ja tu a sem (vpravo) Ján, a z druhej strany môj verný Jakub. Dvaja prví učeníci. Vedľa Jána moja silná Skala a vedľa Jakuba ten, ktorý je ako vzduch. Je nenápadný. Ale je vždy prítomný a utešuje: Ondrej. Vedľa neho môj bratranec Jakub. Nermúti ťa, drahý brat, že dávam prvé miesto prvým? Si synovcom Spravodlivého, ktorého duch pulzuje a vanie na mňa v tento večer viac než kedykoľvek. Buď na pokoji, otče mojej chlapčenskej krehkosti, dub, v ktorého tieni nachádzali odpočinok matka i Syn! Zostávaj v pokoji...! Po Petrovi Šimon... Šimon, poď na chvíľu sem. Chcem si vryť do pamäti tvoju poctivú tvár. Potom ťa už dobre neuvidím, lebo iní mi zakryjú tvoju počestnú tvár. Vďaka, Šimon. Za všetko." A pobozká ho.
Keď Šimona prepustí, ten si zarmútene zakrýva rukami tvár a odchádza na svoje miesto.
„Oproti Šimonovi môj Bartolomej. Dvaja čestní a múdri, odrážajúci sa jeden v druhom ako v zrkadle. Dobre sa k sebe hodia. A vedľa ty, Júda, brat môj. Takto ťa uvidím... a zdá sa mi, že som v Nazarete... keď nás podaktoré sviatky všetkých spojili za jedným stolom. . . Aj v Káne... Spomínaš si? Boli sme spolu. Sviatok... svadobná oslava... prvý zázrak... voda premenená na víno... Aj dnes je sviatok... a aj dnes sa tu udeje zázrak... premení sa podstata vína. . . a stane sa. . . " Ježiš sa pohrúži do svojich myšlienok. So sklonenou hlavou sa akoby odlúčil do svojho tajomného sveta. Ostatní naňho bez slov hľadia.
Zodvihne hlavu a zameria pohľad na Judáša Iškariotského, ktorému povie: „Ty budeš oproti mne."
„Tak veľmi ma miluješ? Viac než Šimona, že ma chceš mať stále naproti?"
„Tak veľmi. Ako si povedal."
„Prečo, Učiteľ?"
„Pretože ty si ten, kto pre túto hodinu urobil najviac zo všetkých."
Judáš hľadí na Učiteľa a na spoločníkov tým najpremenlivejším pohľadom. Na Ježiša s akýmsi ironickým súcitom, na ostatných s víťazoslávnym náznakom.
„A vedľa teba z jednej strany Matúš, z druhej Tomáš."
„Teda Matúš zľava a Tomáš sprava."
„Ako chceš, ako chceš," povie Matúš. „Stačí, keď budem mať pred sebou svojho Spasiteľa."
„Posledný, Filip. Vidíte? Kto nie je na čestnej strane po mojom boku, má česť byť oproti mne."
7 Ježiš stojí na svojom mieste, nalieva do veľkého kalicha, čo stojí pred ním (všetci majú vysoké kalichy, no on okrem toho, ktorý majú všetci, má i jeden omnoho širší. Musí to byť obradný kalich). Naleje doň víno. Pozdvihuje ho, obetuje. Položí ho.
Potom sa všetci tónom žalmu opýtajú: „Prečo tento obrad?" Formálna otázka, pochopiteľne. Obradná.
Na túto otázku Ježiš ako hlava rodiny odpovie: „Tento deň pripomína naše oslobodenie z Egypta. Nech je požehnaný Jahve, ktorý stvoril ovocie vinice.“
Vypije dúšok tohto obetovaného vína a podá kalich ostatným. Potom obetuje chlieb, láme ho, rozdeľuje, napokon podáva byliny namočené do červenkastej omáčky, ktorá je v štyroch miskách.
Keď skončili túto časť jedla, všetci zborovo spievajú žalmy.
Z kredenca prinesú na stôl veľkú misu s pečeným baránkom a položia ju pred Ježiša.
Peter, ktorý má úlohu... prvého hlasu v zbore, ak sa vám to tak páči, sa spýta: „Prečo tento baránok, takto?"
„Na pamiatku toho, keď Izrael bol zachránený skrze obetovaného baránka. Nezomrel prvorodený, kde žiarila krv na verajach a vrchnom prahu dvier. A potom, keď celý Egypt oplakával prvorodených mŕtvych mužského rodu, od kráľovského paláca až po chatrče, Židia, vedení Mojžišom, sa vydali do zasľúbenej zeme slobody. S prepásanými bokmi, s obuvou na nohách, v rukách s pútnickou palicou sa Abrahámov ľud vydal na pochod spievajúc radostné hymny."
Všetci povstanú a zanôtia: „Keď Izrael vyšiel z Egypta, dom Jakubov spomedzi ľudu cudzieho, Judea sa stala jeho svätyňou….," ak som našla správne, je to 113. žalm, (v Novej Vulgáte Ž 114).
Teraz Ježiš krája baránka, nalieva znova do kalicha a keď si odpije, podáva ho ďalej. Potom zaspievajú ďalej: „Chváľte, služobníci Pánovi, chváľte meno Pánovo. Nech je velebené meno Pánovo odteraz až naveky. Od východu slnka až po západ nech je oslávené meno Pánovo….,“ (ale sa mi ho nepodarilo nájsť.) Ježiš rozdáva porcie a dbá, aby bol každý dobre o bslúžený, práve tak ako otec rodiny medzi deťmi, ktoré má všetky rád. Je slávnostný, trochu smutný, keď hovorí: „Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka. Bola to moja túžba túžob, odkedy som vo večnosti bol ,Spasiteľom'. Vedel som, že táto hodina predíde tamtú. A radosť, že sa darujem, vopred dávala úľavu môjmu utrpeniu... Veľmi som túžil jesť s vami tohto veľkonočného baránka, lebo odteraz už nebudem piť z plodu viniča, kým nepríde Božie kráľovstvo. Potom znova zasadnem s vyvolenými na Baránkovu hostinu, na svadbu žijúcich so Žijúcim. Ale na ňu prídu len tí, ktorí boli pokorní a čistého srdca, ako som ja."
8 „Učiteľ, pred chvíľou si povedal, že kto nemá čestné miesto, má česť byť oproti tebe. Ako teda môžeme vedieť, kto je prvý medzi nami?" spýta sa Bartolomej.
„Všetci a nikto. Raz... sme sa vracali unavení... znechutení z nevraživosti farizejov. Avšak na hádku medzi sebou o tom, kto je najväčší, ste neboli unavení. Bežalo okolo mňa dieťa... môj malý priateľ... A jeho nevinnosť zmiernila moje znechutenie z mnohých vecí. Nie poslednou z nich bolo vaše tvrdošijné človečenstvo. Kdeže si teraz, malý Benjamín, s múdrou odpoveďou, ktorá ti prišla z neba, lebo, nakoľko si bol anjelom, Duch sa ti prihovoril? Vtedy som vám povedal: ,Kto bude chcieť byť prvý, nech je posledný a sluhom všetkých.' A dal som vám za príklad múdreho chlapca. Teraz vám hovorím: ,Králi národov panujú nad nimi. A utláčaný ľud, hoci ich nenávidí, prevoláva im na slávu a kráľov nazýva »dobrodincami« a »otcami vlasti«. No pod falošnou úctou sa tají nenávisť. Ale vy nie tak! Kto je medzi vami najväčší, nech je ako najmenší a vodca ako služobník. Veď kto je väčší? Ten, čo sedí za stolom, či ten, čo obsluhuje? Ten, čo sedí za stolom. A predsa ja vám slúžim. A onedlho vám poslúžim ešte viac. Vy ste vytrvali so mnou v skúškach. A ja vám dám miesto v mojom kráľovstve, tak ako ja v ňom budem Kráľom podľa vôle Otca, aby ste jedli a pili pri mojom večnom stole a sedeli na trónoch a súdili dvanásť kmeňov Izraela. Vytrvali ste so mnou v mojich skúškach... Iba toto vám dá veľkosť v Otcových očiach."
„A tí, čo prídu? Nebudú mať miesto v kráľovstve? Iba my?"
„Ó! Koľké kniežatá budú v mojom dome! Všetci tí, čo v životných skúškach boli Kristovi verní, budú kniežatami v mojom kráľovstve. Pretože tí, čo v mučeníctve jestvovania vytrvajú až do konca, budú ako vy, ktorí ste so mnou vytrvali v mojich skúškach. Ja sa stotožňujem s tými, ktorí vo mňa veria. Utrpenie, ktoré objímam za vás a za všetkých ľudí, udeľujem osobitne vyvoleným ako odznak moci (insígnie). Kto mi bude verný v bolesti, bude mojím blaženým ako vy, ó, moji milovaní."
9 „My sme vytrvali až do konca."
„Myslíš si, Peter? A ja ti hovorím, že hodina skúšky ešte len príde. Šimon, Šimon Jonášov, hľa, Satan si vyžiadal, aby vás preosial ako pšenicu. Ja som prosil za teba, aby neochabla tvoja viera. Ty, až sa raz obrátiš, posilňuj svojich bratov."
„Viem, že som hriešnik. Tebe však budem verný až do smrti. Tento hriech nemám. Nikdy ho nebudem mať."
„Nebuď pyšný, Peter môj. Táto hodina zmení nespočetne veľa vecí, ktoré prv boli také a teraz budú iné. Toľké...! Ony prinášajú a vnášajú nové nevyhnutné potreby. Viete to. Vždy som vám hovorieval, aj keď sme chodili na vzdialené miesta, kde sa zdržiavali zbojníci: ,Nebojte sa. Nič zlého sa nám nestane, lebo Pánovi anjeli sú s nami. O nič nebuďte ustarostení.' Spomínate si, ako som vám hovoril: ,Nebuďte ustarostení, čo budete jesť ani čo si oblečiete. Otec predsa vie, čo potrebujeme'? Hovorieval som vám aj: ,Človek je omnoho viac než vrabec či kvet, ktorý je dnes rastlinou a zajtra senom. A predsa Otec sa stará aj o kvety i vtáčiky. Môžete teda pochybovať, že by sa nepostaral o vás?' A tiež som vám povedal: ,Dajte každému, kto vás prosí, a tomu, kto vás uráža, nadstavte aj druhé líce.' Hovoril som vám: ,Neberte si tašku, ani palicu.' Preto že som učil láske a dôvere. Ale teraz... Teraz už nie sú tie časy. Teraz vám hovorím: ,Chýbalo vám doteraz niečo? Potupovali vás niekedy?'"
„Nie, Učiteľ. Iba teba urážali."
„Vidíte teda, že moje slovo bolo pravdivé. Ale teraz sú anjeli povolaní k svojmu Pánovi. Je hodina diablov... Pánovi anjeli si zlatými krídlami zakrývajú oči, zahaľujú sa a ľutujú, že ich krídla nie sú tmavej farby, lebo nastáva hodina smútku, krutého smútku zo znesvätenia. .. Dnes večer nie sú anjeli na zemi. Sú pri Božom tróne, aby svojím spevom prekrývali rúhania bohovražedného sveta a plač Nevinného. A my sme sami... Ja a vy: sami. A diabli sú pánmi tejto hodiny. A preto sa teraz budeme správať a prejavovať ako biedni ľudia, ktorí nedôverujú a nemilujú. Teraz, kto má mešec, nech si vezme aj kapsu, kto nemá meč, nech predá svoj plášť a kúpi si ho. Lebo i toto je povedané v Písmach a musí sa na mne splniť: ,Započítali ho medzi zločincov.' (Porov. Iz 53,12). Veru, spĺňa sa o mne všetko."
10 Šimon vstal a podišiel k truhlici, kde si odložil svoj bohatý plášť — lebo dnes večer majú všetci tie najlepšie šaty, a preto majú na honosných opaskoch aj dýky, cizelované, ale veľmi krátke, skôr nože než dýky — vezme dva meče, dva opravdivé meče, dlhé, mierne ohnuté, a zanesie ich Ježišovi: „Ja a Peter sme sa dnes večer ozbrojili. Máme tieto meče. No ostatní majú len krátke dýky."
Ježiš vezme meče, prezerá si ich, jeden z nich vytiahne z pošvy a na nechte vyskúša jeho ostrie. Zvláštny pohľad, ktorý zanecháva ešte nezvyčajnejší dojem, vidieť tú krutú zbraň v rukách Ježiša.
„Kto vám ich dal?" spýta sa Iškariotský, kým si Ježiš zbrane mlčky prezerá. Judáš je ako na tŕňoch...
„Kto? Pripomínam ti, že môj otec bol mocný šľachtic."
„Ale Peter... "
„No a? Odkedy mám skladať účty za dary, ktoré chcem dať svojim priateľom?"
Keď Ježiš vsunul meč do pošvy, zodvihol hlavu. Vráti ich Horlivcovi.
11 „V poriadku. Stačia. Urobil si dobre, že si ich vzal. Ale teraz, skôr než budeme piť z tretieho kalicha, počkajte chvíľu. Povedal som vám, že najväčší je rovný najmenšiemu a že ja som pri tomto stole ako ten, čo obsluhuje, a ešte vám poslúžim. Zatiaľ som vám dal pokrm. Slúži pre telo. Teraz vám chcem dať pokrm pre ducha. Nie je to pokrm starodávneho obradu. Je to nový obrad. Prv než som sa stal ,Učiteľom', chcel som sa dať pokrstiť. Na rozsievanie Slova stačil ten krst. Teraz bude preliata krv. To si vyžaduje ďalšie očistenie aj pre vás, ktorí ste sa tiež svojho času dali očistiť Krstiteľom a aj dnes v chráme. Ešte to však nestačí. Poďte, nech vás očistím. Prerušte jedlo. Je tu niečo vyššie a nevyhnutnejšie než pokrm na naplnenie brucha, i keď je to svätý pokrm tohto veľkonočného obradu. A je ním čistý duch, pripravený prijať dar z neba, ktorý už zostupuje, aby si u vás urobil trón a dal vám život. Aby dal život tomu, kto je čistý."
Ježiš sa postaví a aby lepšie vyšiel zo svojho miesta, vstane i Ján. Ježiš podíde k jednej z truhlíc, vyzlečie si svoj červený odev, zloží ho a uloží na už poskladaný plášť, opáše si okolo pásu široký uterák a podíde k inej nádobe, ešte prázdnej a čistej. Vleje do nej vodu, prinesie ju doprostred miestnosti k stolu a položí ju na sedadlo. Apoštoli na neho udivene hľadia.
„Nepýtate sa ma, čo robím?"
„Nevieme. Vravím ti, že sme očistení," odpovie Peter,
„A ja ti opakujem, že na tom nezáleží. Moje očistenie poslúži tomu, kto je už čistý, aby bol ešte čistejší."
Pokľakne si. Vyzuje sandále Iškariotskému a jednu po druhej mu umýva nohy. Je to ľahké, lebo ležadlá - sedadlá sú urobené tak, že nohy sú na vonkajšej strane. Judáš je prekvapený a nič nepovie. Iba keď Ježiš, skôr než mu obuje ľavú nohu a vstane, ide pobozkať už obutú pravú nohu, Judáš prudko odtiahne nohu a podrážkou zasiahne božské ústa. Urobí to nechtiac. Nie je to silný úder. No mne spôsobuje veľkú bolesť.
Ježiš sa usmeje a apoštolovi, ktorý sa ho spýta: „Ublížil som ti? Nechcel som... Odpusť," povie: „Nie, priateľu. Neurobil si to zo zlomyseľnosti a nebolí ma to." Judáš na neho hľadí. . . Nepokojný, vyhýbavý pohľad...
Ježiš pristúpi k Tomášovi, potom k Filipovi... Prejde okolo úzkej strany stola k bratrancovi Jakubovi. Umyje ho a keď vstáva, pobozká ho na čelo. Podíde k Ondrejovi, ktorý je od hanby celý červený a premáha sa, aby neplakal. Umyje ho a pohladí ako malého chlapca. Potom je na rade Jakub Zebedejov, ktorý sa zmôže iba na šepkanie: „Ó, Učiteľu! Učiteľu! Učiteľu! Ponížený, vznešený Učiteľ môj!" Ján si už rozviazal remienky na sandáloch a kým sa Ježiš skláňa, aby mu osušil nohy, i on sa skloní a pobozká ho na vlasy.
No Peter...! Nie je ľahké presvedčiť ho na ten obrad! „Ty mi chceš umývať nohy? Na to ani len nemysli! Pokým žijem, nedovolím ti to. Ja som červ, ty si Boh. Každému, čo mu patrí."
„Teraz ešte nechápeš, čo robím, ale neskôr pochopíš. Nechaj ma konať."
„Všetko čo chceš, Učiteľ. Chceš mi podrezať krk? Urob to. Ale nikdy mi nebudeš umývať nohy."
„Ó! Môj Šimon! Ty nevieš, že ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel v mojom kráľovstve. Šimon, Šimon! Potrebuješ tú vodu pre svoju dušu a veľkú cestu, ktorú musíš urobiť. Nechceš prísť so mnou? Ak ťa neumyjem, neprídeš do môjho kráľovstva."
„Ó, Pane môj požehnaný! Tak potom ma umy celého! Nohy, ruky a hlavu!"
„Kto sa okúpal tak ako vy, potrebuje si umyť už len nohy a je celý čistý. Nohy... Človek nohami kráča po špine. A ani to by ešte nestačilo, lebo, ako som vám povedal, nie to poškvrňuje, čo vchádza a vychádza s pokrmom, ani to nenakazí človeka, čo sa usádza na nohy na cestách. Ale to, čo sa rodí a zrie v jeho srdci a odtiaľ vychádza a poškvrňuje jeho činy a údy. Nohy človeka s nečistým duchom kráčajú za hýrením, k žiadostivosti, k nedovoleným obchodom a k zločinom. . . A preto ony z údov tela si vyžadujú veľké očistenie... s očami... s ústami... Ó! Človek! Človek! Dokonalé stvorenie jedného dňa: prvý človek! A potom taký skazený Zvodcom! A nebolo v tebe zloby, ó, človek, ani hriechu... ! A teraz? Si sama zlomyseľnosť a hriech, a niet na tebe časti, ktorá by nehrešila!"
Ježiš umyl nohy Petrovi, pobozká ich a Peter plače a vezme svojimi mohutnými rukami obidve Ježišove ruky, priloží si ich na oči a potom ich pobozká.
Aj Šimon si zobul sandále a bez slova sa nechá umyť. No potom, keď sa Ježiš chystá prejsť k Bartolomejovi, Šimon si pokľakne, pobozká mu nohy a povie: „Očisti ma od malomocenstva hriechu, ako si ma očistil od toho telesného, aby som nebol pomýlený v hodine súdu, Spasiteľ môj!"
„Neboj sa, Šimon. Prídeš do nebeského Mesta biely ako alpský sneh."
„A ja, Pane? Čo povieš svojmu starému Bartolomejovi? Videl si ma v tieni figovníka a čítal si mi v srdci. A teraz čo vidíš a kde ma vidíš? Uisti biedneho starca, ktorý sa bojí, že nemá silu a čas dospieť k tomu, aby bol takým, akým ho ty chceš mať." Bartolomej je veľmi dojatý.
„Ani ty sa neboj. Vtedy som povedal: ,Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet ľsti.' Teraz hovorím: ,Toto je pravý kresťan, hodný Krista.' Kde ťa vidím? Na večnom tróne, odetého do purpuru. Ja budem vždy s tebou."
Na rade je Júda Tadeáš. Tento sa neovládne, keď sa mu Ježiš ocitne pri nohách, skloní hlavu na plece opreté o stôl a plače.
„Neplač, môj drahý brat. Teraz akoby si musel podstúpiť vytrhnutie nervu a zdá sa ti, že to neznesieš. Bude to však krátka bolesť. Potom... ó! Budeš šťastný, pretože ma miluješ. Voláš sa Júda. A si ako náš veľký Júda, ako obor. ( Pozri činy Júdu Machabejca v 1 Mach 3, 1 — 9.)
Si ten, kto ochraňuje. Tvoje činy sa podobajú činom leva, levíčaťu, revúcemu po koristi. Vysliediš vierolomníkov, ktorí sa pred tebou stiahnu, a vyhubíš bezbožníkov. Ja viem. Buď silný. Večné spojenie upevní a zdokonalí naše príbuzenstvo v nebi." Aj jeho pobozká na čelo ako druhého bratranca.
„Ja som hriešnik, Učiteľ. Mne nie..."
„Bol si hriešnik, Matúš. Teraz si apoštol. Si môj ,hlas'. Žehnám ťa. Koľkú cestu vykonali tieto nohy, aby vždy kráčali napred, k Bohu... Poháňala ich duša a ony zanechali každú cestu, ktorá nebola moja cesta. Napreduj. Vieš, kde sa chodník končí? V lone môjho i tvojho Otca."
Ježiš skončil. Odloží uterák, umyje si ruky v čistej vode, znovu sa oblečie, vráti sa na svoje miesto a kým si naň sadá, povie: „Teraz ste čistí, ale nie všetci. Iba tí, ktorí mali vôľu byť takými."
Uprene pozrie na Judáša z Kariotu, ktorý sa tvári, že nepočuje, a vysvetľuje spoločníkovi Matúšovi, ako sa ho otec rozhodol poslať do Jeruzalema. Prázdny rozhovor, ktorého jediným cieľom je zachovať Judášovi tvár, ktorý, akokoľvek je bezočivý, musí sa cítiť nedobre.
12 Ježiš nalieva do spoločného kalicha po tretíkrát. Odpije si, podáva piť. Potom zanôti a ostatní sa zborovo pridajú: „Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklonil ku mne, kedykoľvek som ho vzýval. Keď ma omotali povrazy smrti... " (114. žalm, zdá sa mi...).( Podľa číslovania Novej Vulgáty recitujú postupne Ž 116 - spojený 114. a 115. žalm Vulgáty, ako uvádza MV v zátvorke, Ž 117, Ž 118 - dlhý hymnus a Ž 119, ktorý nemá konca).
Na chvíľu sa zastaví. Potom opäť spustí: „Dôveroval som, aj keď som povedal: ,Som veľmi pokorený.' V rozrušení som vyriekol: ,Všetci ľudia klamú.'" Prísne hľadí na Judáša.
Hlas môjho Ježiša, dnes večer unavený, opäť naberie dych pri zvolaní: „V Pánových očiach má veľkú cenu smrť jeho svätých," a „Ty si mi putá rozviazal: obetu chvály ti prinesiem a budem vzývať meno Pánovo..." (115. žalm).
Ďalšia krátka prestávka v speve a potom pokračuje: „Chváľte Pána, všetky národy, oslavujte ho, všetci ľudia; lebo je veľké jeho milosrdenstvo voči nám a pravda Pánova trvá naveky."
Ďalšia krátka prestávka a potom dlhý hymnus: „Oslavujte Pána, lebo je dobrý, lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky."
Judáš z Kariotu spieva natoľko falošne, že Tomáš ho svojím mocným výrazným barytónom dvakrát navráti do správneho tónu a uprene naň pozrie. I ostatní naň pozerajú, pretože zvyčajne býva v tóne a podľa jeho hlasu som pochopila, že si na ňom veľmi zakladá, ako i na všetkom ostatnom. No dnes večer! Niektoré vety ho znepokoja do takej miery, že celkom vyjde z tónu, a tiež isté Ježišove pohľady, zdôrazňujúce vety. Jedna je: „Lepšie je utiekať sa k Pánovi, ako sa spoliehať na mocnárov." Iná: „Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol." A ďalšia: „Ja nezomriem, budem žiť a vyrozprávam skutky Pánove." A napokon tieto dve, ktoré teraz nasledujú, uškrtia hlas v hrdle Zradcu: „Kameň, čo stavitelia zavrhli, stal sa kameňom uholným..." a „Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!"
Keď žalm dospievali, kým Ježiš krája a znova ponúka baránka, Matúš sa spýta Judáša z Kariotu: „Je ti zle?"
„Nie. Nechaj ma na pokoji. Nestaraj sa o mňa."
Matúš pokrčí plecami.
Ján, ktorý to začul, povie: „Ani Učiteľ sa necíti dobre. Čo je s tebou, Ježišu môj? Hlas sa ti vytráca. Ako hlas chorého či toho, kto veľa plakal." A objíme ho, majúc hlavu na Ježišovej hrudi.
„Iba veľa rozprával, ako ja, keď som veľa chodil a nachladol som," povie nervózne Judáš.
Ježiš mu neodpovie, ale odpovie Jánovi: „Ty ma už poznáš... a vieš, čo ma zmára..."
13 Baránka už takmer zjedli.
Ježiš, ktorý jedol veľmi málo a odpil iba dúšok vína z každého kalicha, no zato vypil veľa vody, akoby ho rozpaľovala horúčka, opäť hovorí: „Chcem, aby ste pochopili môj čin, ktorý som urobil pred chvíľou. Povedal som vám, že prvý je ako posledný a že vám dám nie telesný pokrm. Dal som vám pokrm pokory. Pre vášho ducha. Vy ma oslovujete: Učiteľ a Pán. Dobre hovoríte, lebo to som. Keď som teda ja umyl nohy vám, aj vy tak máte robiť jeden druhému. Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám. Veru, hovorím vám: Sluha nie je väčší ako jeho pán, ani apoštol nie je väčší ako ten, kto ho takým urobil. Usilujte sa to pochopiť. Ak to pochopíte a budete tak konať, budete blahoslavení. Ale nie všetci budete blahoslavení. Ja vás poznám. Viem, koho som si vyvolil. Nehovorím rovnako o všetkých. Ale hovorím to, čo je pravdivé. Na druhej strane, má sa splniť, čo je napísané o mne: ,Ten, ktorý je môj chlieb, zdvihol proti mne pätu.' (Pozri Ž 41, 10). To všetko vám hovorím už teraz, skôr, ako sa to stane, aby ste o mne nepochybovali. Keď bude všetko dovŕšené, budete veriť ešte silnejšie, že Ja Som. Kto prijíma mňa, prijíma toho, ktorý ma poslal: svätého Otca, ktorý je na nebesiach; a kto prijíma toho, koho ja pošlem, prijíma mňa samého. Lebo ja som s Otcom a vy ste so mnou... Teraz však dovŕšme obrad."
Znova naleje víno do spoločného kalicha a skôr, než z neho odpije a dá piť ostatným, postaví sa a s ním vstanú všetci, a znova zaspieva jeden z predchádzajúcich žalmov: „Dôveroval som, aj keď som povedal... " a potom žalm, ktorý nemá konca. Krásny... ale nekonečný! Myslím, že som ho našla, podľa začiatku a dĺžky je to 118. žalm. Spievajú ho takto: kúsok všetci spolu. Potom striedavo, jeden zaspieva dvojveršie a všetci zborovo ďalšiu časť, a tak pokračujú až do konca. To si myslím, že na konci sú smädní!
14 Ježiš sa posadí. Nezaujme polohu ležmo. Zostane sedieť ako my. A hovorí: „Teraz, keď bol starý obrad zavŕšený, slávim nový obrad. Sľúbil som vám zázrak lásky. Nastal čas urobiť ho. Preto som túžil po tejto Pasche. Odteraz toto je obeta, ktorá bude požívaná v ustavičnom obrade lásky. Milovaní priatelia, miloval som vás po celý pozemský život. Synovia moji, miloval som vás po celú večnosť. A chcem vás milovať až do konca. Niet väčšej veci než táto. Pamätajte si to. Ja odchádzam. Avšak zostaneme navždy spojení skrze zázrak, ktorý teraz vykonám."
Ježiš vezme chlieb, ešte vcelku, a položí ho na plný kalich. Dobrorečí a obetuje obidvoje, potom rozlomí chlieb a urobí z neho trinásť kúskov a po jednom ich dáva apoštolom hovoriac: „Vezmite a jedzte. Toto je moje telo. Toto robte na pamiatku mňa, ktorý odchádzam." Podáva kalich a hovorí: „Vezmite a pite. Toto je moja krv. Toto je kalich novej zmluvy v mojej krvi a skrze moju krv, ktorá sa za vás vyleje na odpustenie vašich hriechov a aby vám dala život. Toto robte na moju pamiatku." Ježiš je nesmierne smutný. Vytratil sa z neho každý úsmev, každá stopa po svetle i farbe. Jeho tvár už prezrádza smrteľný zápas. Apoštoli na neho utrápene hľadia.