Reakcia ThDr. Štefana Mordela na rozhovor vdp. Viteka s redaktorom Postoja Michalom Magušinom (1. časť)

Reakcia ThDr. Štefana Mordela na rozhovor vdp. Viteka s redaktorom Postoja Michalom Magušinom (1. časť)

Pred niekoľkými dňami bol uverejnený na webovej stránke Postoj rozhovor s vdp. Jurajom Vitekom ohľadom požehnávania homosexuálnych párov.

Keďže sa jednalo o verejný rozhovor o zásadných otázkach katolíckej viery a morálky, ktoré hlboko zasahujú do nášho duchovného života, preto cítim povinnosť sa k tejto veci tiež verejne vyjadriť, aby nás raz dejiny neodsúdili, že sme mlčali pri presadzovaní tak závažných morálnych otázok. Sú to naozaj zásadné otázky, ktoré nemôžeme prehliadať, alebo iba mlčky ich obísť, akoby tu vôbec neboli, hoci sa tu už veľmi agresívne presadzujú do nášho vedomia.

Tento trend už registrujem niekoľko rokov, že je tu snaha prispôsobiť morálne postoje kresťanov katolíkov so súčasným liberálnym svetom. Tajne som dúfal, že táto modernistická ideológia nenájde svoje miesto na kresťanom Slovensku, ale žiaľ, presadzuje sa veľmi agresívne a hovorím to s ľútosťou, že nachádza svoje ochotné uši aj u časti nášho liberálneho duchovenstva. Rozhovor redaktora Michala Magušina s kňazom Jurajom Vitekom potvrdzuje skutočnosť, že už aj na Slovensku sa začína presadzovať táto ideológia. Čiže táto pretraktovávaná téma homosexualizmu dorazila už aj k nám. Táto otázka zasahuje hlboko do vnútorného života Katolíckej cirkvi.

Predpokladal som, že sa na Slovensku nenájde ani jeden kňaz, ktorý by mohol schvaľovať a prijímať možnosť požehnávania gejov a lesieb v kostoloch, ale v tom som sa naozaj prerátal. Táto dekadentná „novota“, ktorá sa presadzuje v západných krajinách, preráža dvere a okná aj do našich posvätných priestorov.

Je to téma, o ktorej sa diskutuje na synode v Ríme, pričom niektorí príliš horliví biskupi v Nemecku, napr. berlínsky arcibiskup Heinrich Koch vydal v predstihu aj obežník v ktorom dovoľuje v kostoloch konať obrady požehnania takýchto párov. Človek naozaj nevie vyjsť z údivu; ako je možné požehnávať gejov a lesby v kostoloch, čím sa vlastne schvaľuje hriešny stav, keď sa imituje požehnávanie manželov pri sobáši. To sme už prestali rozlišovať medzi dobrým a zlým, medzi pravdivým a lživým, medzi svätým a hriešnym? Tieto snahy o požehnávanie homosexuálnych párov v katolíckej Cirkvi je absolútne niečo nepochopiteľné. Núka sa mi tu iba jedna odpoveď a to, že tu dochádza ku absolútnej strate rešpektu a úcty voči Božiemu zákonu. To ideme zrušiť Božie prikázania? Kto má takúto kompetenciu?

Sám Ježiš hovorí, že neprišiel zrušiť Zákon a prorokov, ale naplniť. Ježiš nezrušil Božie prikázania. Naopak rešpektoval ich a pripomína svojim učeníkom: „Kto ma miluje, bude zachovávať moje prikázania…“ Tu sa vlastne jedná o vzburu proti Bohu a proti jeho poriadku. Predstavme si, žeby si takto počínal lekár voči svojmu pacientovi, ktorý by ho odmietal liečiť a utvrdzoval ho v postoji, že vlastne jeho choroba nie je chorobou a že je vlastne všetko v poriadku. Požehnávanie takýchto homosexuálnych vzťahov nie je nič iné, ako odobrovanie a utvrdzovanie ich v tomto neprirodzenom a hriešnom vzťahu.

Ale vrátim sa aspoň v krátkosti ku spomínanému rozhovoru. Redaktor položil kňazovi Vitekovi zásadnú otázku: „Pápež František navrhuje, aby katolícka cirkev požehnávala páry rovnakého pohlavia.“ Prečo chce pápež požehnávať homosexuálne zväzky, keď katolícka cirkev považuje homosexuálne správanie za ťažký hriech? Kňaz na túto otázku odpovedá vyhýbavo, že sa totiž pápež správa k novinárom úctivo a pozýva ich, aby boli nositeľmi pravdy, dobra a krásy. Potom pripomína, že tu dochádza u novinárov ku manipuláciám a že v titulkoch článkov sa prejavuje „zbožné želanie“ autorov, ale že to nie je pravda. Potom dodáva, že pápež takto nerozmýšľa a že jeho vyjadrenia treba čítať na stránkach ako sú Vatican News, alebo na webe TK KBS.

Redaktor však položil následne novú a zásadnú otázku: Čo teda pápež naozaj povedal? Kňaz ani tu neodpovedal priamo, ale sa zamotáva do kazuistiky o hriechu a spomína jeho objektívnu a subjektívnu stránku. Pripúšťa, že podľa KKC je homosexuálne správanie nezriadené a ide tu o ťažký hriech, čo však v zapätí relativizuje. Tvrdí, že katechizmus hovorí, že homosexuálna tendencia je nezriadená, ale nie je hriešna. A pokračuje ďalej takto: „Už tu vidíme, že objektívne je nezriadená, ale subjektívne, podľa toho, ako sa s tým človek vyrovná, už hriešna byť nemusí.“

Pri tomto bode sa musíme zastaviť. Čo hovorí skutočne KKC? Hovorí o emóciách, ktoré nie sú samé o sebe hriešne: nuž ako to chápať? Človek pociťuje emotívne, čiže samočinne povstávajú sympatie a antipatie. Jedno sa mu páči, iné nie. To platí aj o ľuďoch. Čiže tieto emócie vychádzajú bezprostredne z prirodzenosti človeka, ktoré nie sú hriešne. Ale hriešne sa stávajú vtedy, keď sa prikloní vôľa k tomu, čo by sa protivilo Božiemu prikázaniu. To, že sa človeku páči nejaká žena, alebo aj nejaký muž, nie je hriechom. Ale hriechom sa stáva vtedy, keď sa ku tejto emócií prikloní vôľa a začne túžiť mať s tou osobou aj intímne, čiže nezriadené vzťahy. Ježiš to vysvetľuje veľmi jednoducho. Aby sme to pochopili, netreba mať na to vysoké filozofické, či psychologické vzdelanie: „Ja vám však hovorím. Každý, kto sa na ženu zahľadí žiadostivo, už s ňou cudzoložil vo svojom srdci…“ Iste poznáme tento úryvok z evanjelia. Preto sa aj na začiatku sv. omše v úkone kajúcnosti vyznávame, že „som zhrešil myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého…“ Takže tu môžeme povedať, že hranice bezhriešnosti v subjektívnej tendencii homosexuality, ktorú spomína KKC, sú jednoznačne dané.

Vdp. Vitek však doslovne uvádza, že Katechizmus hovorí aj to, že už samotná homosexuálna tendencia je nezriadená, ale nie je hriešna. Čiže táto tendencia je nezriadená, ale ešte nie je hriechom. Potom pokračuje; „Už tu vidíme, že objektívne je nezriadená, ale subjektívne, podľa toho, ako sa s tým človek vyrovná, už hriešna byť nemusí.“ S týmto tvrdením však nemožno nijako súhlasiť. Ani si neviem predstaviť, ako by vyzeral náš život, keby sa tento názor presadil aj v iných morálnych oblastiach. Reformátor Martin Luter tvrdil, že človek nemá síl vzdorovať hriechu, pretože prvotný hriech úplne rozvrátil jeho prirodzenosť a preto, človek nemôže nič iné, iba hrešiť. To však protirečí biblickému podaniu. Kniha Sirachova hovorí, že človek má schopnosť rozlišovať dobré od zlého a že má moc konať dobré a zriekať sa zlého. Preto ďalšie tvrdenie Juraja Viteka, že človek môže objektívne páchať ťažký hriech a že vina za ten hriech môže byť znížená až na minimum a to natoľko, že môže prijímať sviatosti, je lživé a nezodpovedá katolíckej náuke. Napokon, ak by človek žil v tak ťažkom omyle, potom kňaz má povinnosť ho napomenúť a ku prijatiu Eucharistie nemôže pristúpiť, kým sa neobráti.

Redaktor potom položil ďalšiu otázku: „Čo teda pápež povedal kardinálom, ktorí sa ho pýtali na túto konkrétnu vec?“ V odpovedi vdp. Vitek vysvetľuje, že „kardináli očakávali odpoveď áno/nie. Pápež im však najprv napísal list, ktorý bol súkromný, lebo to bola odpoveď, ako pápež predpokladal, na ich úprimné otázky. S jeho odpoveďou však boli kardináli nespokojní, preto mu poslali novú formuláciu, na ktorú sa muselo jednoznačne odpovedať áno/nie.“ Potom pán Vitek priznáva, že kardináli majú pravdu v tom, že chcú potvrdiť objektívne učenie cirkvi.

Ďalšia jeho argumentácia, že „pápež necíti potrebu opakovať znovu a znovu to, čo bolo tisíckrát povedané v pontifikátoch predošlých pápežov a čo máme aj v Katechizme katolíckej cirkvi, a teda že homosexuálne správanie je objektívne nezriadené.“ A treba sa pýtať či to znamená, že táto tradovaná náuka už neplatí, ak ju netreba spomínať ako záväzné morálne normy? Juraj Vitek potom dodáva: „My síce akademicky vieme, že hriech má aj subjektívnu stránku, ale pápež chce, aby sme to reálne brali vážne aj pri konkrétnom sprevádzaní konkrétnych osôb.“ Pýtam sa; pri tom „sprevádzaní“ nemá kňaz povinnosť mu povedať aj o objektívnej stránke je skutku, aby ho priviedol na správnu cestu? Redaktor však zrejme s touto odpoveďou pána Viteka nebol spokojný, preto mu položil ďalšiu a to veľmi konkrétu otázku.

Čo im teda pápež povedal? Môže cirkev požehnávať homosexuálne páry alebo nie? Odpoveď je zas vyhýbavá; hovorí, že musíme rozlišovať, či ideme požehnávať nezriadenosť alebo ideme požehnávať ľudí, ktorí úprimne hľadajú Boha. Tu sa žiada tiež dodať, čo znamená kliše „úprimne hľadať Boha?“ Ako sa to dá predstaviť v konkrétnom živote? Oni si žiadajú požehnanie pre svoj hriešny vzťah. Ale, je možné milovať hriech a zotrvávať v ňom a zároveň „úprimne“ hľadať Boha, bez toho aby človek sa obrátil a konal pokánie? Aká je v tom logika? Na túto citovanú odpoveď opäť reagoval redaktor konkrétnou a precíznou otázkou: Ako to rozlíšite? Keď za vami prídu dvaja homosexuáli, ktorí povedia, že spolu žijú, chcú sa spolu aj približovať k Bohu a prosia vás o požehnanie, čo im poviete?

Ale ani v tomto prípade sa konkrétnej odpovede nedočkáme. Zámerne uvádza diametrálne odlišný príklad osoby, ktorá žije v druhom manželstve a chce pristupovať ku sviatostiam. Je len samozrejme, že je potrebné pridať aj dávku emocionálneho tlaku, aby sa dosiahol zámer, ktorý je však v protiklade s Božím zákonom. Táto jeho argumentácia je prevzatá z exhortácie Amoris laetitia, kde sa využíva vo veľkej miere kazuistika zo sociálnej oblasti. Spomína sa tu prípad rodiny, kde jedna stránka žije v druhom manželstve, tí majú deti a kvôli nim sa už rozísť nemôžu a žiť v zdržanlivosti tiež nemôžu, takže sa hľadajú cesty, či môžu pristupovať ku sviatostiam. Redaktor tu správne poukázal na to, že takýto prípad je zásadne odlišný od homosexuálneho vzťahu.

Vdp. Vitek, akoby zámerne porovnával neporovnateľné. Požehnať rodičov pri krste, hoci nežijú v platnom manželstve je iné ako dávať požehnanie partnerom rovnakého pohlavia. Keď hovorí, že požehnáva tých, ktorí žijú v neplatnom manželstve, nevedno, či ich aj sobáši napriek zneplatňujúcim prekážkam. Ale on to zámerne mieša a svojou argumentáciou zavádza na vedľajšiu koľaj, aby z jednej strany si zachoval punc ortodoxie, ale z druhej strany chce za každú cenu vyhovieť požiadavke požehnávania gejov a lesieb v kostoloch. Ale napokon sa pri jeho sofistickej argumentácií vykľulo šidlo z vreca. Spomína, že pápež je jednoznačne za to, aby sa cirkev vyhýbala akémukoľvek obradu, sviatosti, alebo pobožnosti, aby nevzbudila dojem, že dávame na jednu úroveň sviatostné manželstvo a voľné heterosexuálne a homosexuálne zväzky. Redaktor mu na to kladie otázku, či sa potom tieto páry majú požehnávať v súkromí? Tu už kňaz odpovedá priamo. Hovorí jednoznačné áno a dodáva, že „to môže byť aj verejné“.

Táto argumentácia nemá logiky. Tieto jeho sofizmy sú zavádzajúce. Za každú cenu chce dokázať to, čo sa dokázať nedá. Žiaľ, vo svojej argumentácii nepoužíva sv. Písmo. A ak ho používa, tak úplne neprimerane. Aby obhájil požehnávanie gejov, tak cituje Kristove slová „milujte aj svojich nepriateľov a dobre robte tým, čo vás nenávidia“. On predsa musí vedieť, že tieto slová vyriekol v úplne odlišnej situácii a tvrdiť, že Ježiš tým schvaľoval hriešne postoje, je úplne scestné. Takže tejto dialektickej argumentácie sa nemožno nijako pridŕžať.

Tento rozhovor však prináša pohľad na to, čo je pod povrchom v cirkvi i v spoločnosti. Celý tento rozhovor nás vyvádza z ilúzie, že u nás na Slovensku je všetko v poriadku a že sme skutočne vernými katolíkmi, ktorí majú jasno v základných otázkach viery a mravov. Po vypočutí si prednášky na TV Lux pána Viteka si musíme ružové okuliare z našich očí zložiť a hľadieť na realitu. Vieme, čo sa deje v západných krajinách ohľadom žitej viery. Len chcem pripomenúť jeden detail; biskup v Essene povedal pred nedávnom, že počas svojej biskupskej služby pochoval 300 kňazov a vysvätil 15. Narieka, že sa vyprázdnili kostoly a že niet kňazov. Hovorí, že treba hľadať nové cesty… a jednou z nich by mohlo byť zavedenie diakonátu pre ženy… To je už aj škoda komentovať.

Všetko je dôležité; diskusie, rokovania, vytváranie nových projektov atď, atď, len to, čo je najdôležitejšie, čiže pokánie a obrátenie sa k Bohu a prosiť ho na kolenách o záchranu, na to sa jednoducho nemyslí. Nový koncept tzv. empatívneho prístupu k tým, čo sú na okraji, k marginalizovaným osobám, čiže k osobám „ináč orientovaným“, to sa dnes cení… Ale nechcem ďalej týmto smerom pokračovať.

Štefan Mordel
V Námestove 27.10.2023
Článok sme po porade s autorom rozdelili na dve časti
Písané pre AZN
alianciazanedelu.sk/archiv/15347