Človek musí najprv zvíťaziť sám nad sebou (a často musí aj denno denne víťaziť v akýchsi dielčích bojoch) – to je ten možno (iste) najťažší boj… a potom môže byť úspešný v tej armáde. Celý návod je v Evanjeliu navyše nám prichádza na pomoc Panna Mária – Kráľovná pomoci, svojimi posolstvami a ako vraví – ona je stále s nami, či už sa nachádzame v radosti alebo v bolesti. Vraví, že každý máme svoju rolu v Božom pláne, modlitby a pôsty sú dnes tie najúčinnejšie zbrane. Keby náš boj spočíval iba v písaní, tak by sme nikdy nič nevyhrali (ani ten boj “sám nad sebou”). Ale mám dojem že armáda je príliš malá a slabá a vtedy sa ťažko bojuje, možno aj toto je jeden zdôvodov, prečo som nezostal mlčať… Záleží len na nás ako sa každý k tomu postavíme…

Z môjho denníka:

<November 2011: Veľmi silné prílivy lásky /čistej lásky/...>: V novembrovú nedeľu /niekedy uprostred mesiaca/ okolo 16:30 som si spomenul, že k Svätodušnici /2. miesto zjavení Panny Márie v Dechticiach/ sa zrejme už pohýňa menší sprievod pútnikov... rád by som tam šiel, ale situácia mi to dodovoľovala.
Asi za 5-10 minút:
Najprv som pocítil, prítomnosť čohosi ťažko opísateľného /niečoho Božského oživujúceho dušu i telo, napĺňajúceho ma pokojom, milosťou.../. Cítil som, že musím všetko nechať bokom aby mohlo do mňa prúdiť to krásne čo prichádza... Potom prišiel príliv lásky či niečoho ako zmes lásky a milosti – napĺňalo to moje srdce i vnútro, cítil som, že som milovaný – akoby vo mne horel oheň, cítil som to ako oheň, ale nie ten čo poznáme – ale oheň lásky - a toto sa v krátkom čase vystupňovalo až na hranicu znesiteľnosti – ten krásny oheň ma doslova spaľoval, keby to prúdilo o niečo silnejšie, už by som to asi nezniesol, hoci to bolo krásne /nevypovedateľne krásne/... plakal som a pýtal som sa “ako je to možné, Pane Bože, prečo práve ja – čím som si to zaslúžil“ /veď som tých hriechov čosi popáchal.../. Neviem koľko krát som vypovedal slovo „ďakujem“ – to slovo mi prichádzalo akoby samo, stále som plakal. Neviem, koľko to trvalo, ale asi 10-15 minút – potom to uľavilo, moja duša bola nasýtená, moje telo vyčerpané a spamätávalo sa z toho /tomu „ohňu“ bola vystavená nielen duša, ale i telo, nedokážem to výstižne popísať/...
Po malej chvíli však znova prišiel podobný príliv čistej lásky, ako som opisoval a potom zase znovu, keď sa telo trochu spamätalo. Celkom to spolu trvalo asi 45-60 min. Možno sa opakujem – celé to bolo krásne, ten pocit, že som milovaný, bolo to takmer neznesiteľne krásne. Za ten krátky čas som dostal toľko lásky, čistej lásky, akej sa mi nedostalo za celý môj život (mám 54 rokov) a myslím si, že by na to nestačilo ani sto či tisíc životov...

Asi o mesiac som si prečítal tieto posolstvá Panny Márie z Dechtíc:
Dietky moje drahé!
Som šťastná a dnes zvláštnym spôsobom prijímam do svojho srdca všetkých ľudí, ktorí sa mi odovzdali. Dnes spájam vašu bolesť s mojou bolesťou a moju lásku s vašou láskou. Dnes túžim objať láskou celý svet. Dôkazom mojej lásky vám bude, že kedykoľvek budete prosiť s túžbou a dôverou, ja sa vám dám spoznať viditeľným spôsobom. Vtedy majte otvorené oči, uši i srdcia, pretože ja vám budem do nich vtláčať moju lásku. A ešte niečo, drahé moje dietky, a to je to najdôležitejšie, čo vám chcem dnes povedať: Milujte Ježiša! Milujte ho celým svojím srdcom. On túži byť s vami. Chce sa vám dať spolu so všetkými svojimi milosťami. Deti, využite tento čas, ktorý máte. Veľmi, veľmi vás milujeme.
Ďakujeme vám, že ste počuli moje volanie.

Moje drahé deti,
Naša láska sa rozlieva na Vás všetkých. Nekonečná láska Vás miluje.Ani jeden z Vás nie je schopný pochopiť moju nekonečnú lásku, Vy ju nemôžete pochopiť, lebo je to láska od Boha a ona sa nedokáže hnevať. Vy si myslíte, že keď zhrešíte, že Vás nemilujem. Ale mýlite sa. Keď ľutuješ svoj hriech z úprimného srdca vtedy sa znova vraciaš k mojej nekonečnej láske. Deti, nezabúdajte, že som stále s Vami keď je Vám najhoršie a keď sa cítite dobre som pri Vás a nikdy Vás neopustím. Stojím pri Vás a chránim Vašu lásku v srdci.

...prečítal som si to len pred chvíľou – keby tam bol iba ten hanlivý príspevok, asi by som nereagoval... ...je jasné, že to uráža nielen toho pána, ktorý si zasluhuje skôr obdiv ako toto... ale uráža to aj nás a samozrejme Božieho Ducha a jeho vyvolenú, ktorý k nám posiela túto najkrajšiu ženskú bytosť s posolstvami ktoré nás nabádajú urobiť niečo ako „nabrať si zadarmo živej vody“...
Niekedy je najlepšou formou obrany nereagovať na slovný útok – nepriateľ očakáva zmätok, ktorý v nás spôsobí a jeho očakávanie sa nesplní... a tak on sám je z toho zmätený...
Navyše by to bol zbytočne zabitý čas, ukradnutý pokoj v duši a pravdepodobne by sme nič nedosiahli (toho človeka by sme asi hádkami nepresvedčili o opaku). My, ako je nám už odávna známe, sme a budeme vystavovaní posmechu – je na nás, či budeme silní... /to ako budeme reagovať závisí na nás a aj od konkrétnej situácie.../
A tiež vieme aké sú naše zbrane... (modlitba, pôst, obeta...) ...myslím si, že by sa z toho niečo hodilo aj na túto našu situáciu...
Ktovie, či to bolo posledné vyjadrenie nášho brata /myslím toho prvého/ - možno niekedy pozmení svoje názory... /všetci máme nejaké chyby/...