Maria Valtorta 356.
10. december 1945
1 Ježiš je už v Zajordánsku. Z videnia vyrozumiem, že mesto, ktoré vidieť na vrchu zeleného kopca, je Gadara, a tiež, že je to prvé mesto, do ktorého prichádzajú po pristátí na juhovýchodnom brehu Galilejského jazera. Pristáli tam, a nie v Hippose, kde ich predbehli loďky, na ktorých sa plavili ľudia nepriateľskí k Ježišovi. Myslím, že sa vylodili priamo oproti Tarichei, kde z jazera vyteká Jordán.
„Ty poznáš najkratšiu cestu do Gadary, však? Pamätáš si ju?" spýta sa Ježiš.
„A ako dobre! Keď budeme pri horúcich prameňoch pri rieke Jarmok, stačí len sledovať cestu," povie Peter.
„A kde nájdeš pramene?" spýta sa Tomáš.
„Ó, stačí mať nos, aby si ich našiel. Zapáchajú na niekoľko míľ!" zvolá Peter a s odporom ohŕňa nos.
„Nevedel som, že ťa trápia bolesti...," poznamená Judáš Iškariotský.
„Mňa a bolesti? Nikdy!"
„Ako! Keď poznáš horúce pramene na Jarmoku, tak si tam musel byť."
„Nikdy som nepotreboval pramene, aby som bol v poriadku! Jedy z kostí mi vychádzali spolu s potom z poctivej práce... a napokon, keďže som viac pracoval, než sa zabával, len málo jedov vchádzalo do mňa..."
„To platí pre mňa, však? Pravdaže! Ja som za všetko vinný... !" povie znepokojene Judáš.
„Ale kto ťa uhryzol? Ty sa pýtaš a ja ti odpovedám tak, ako by som odpovedal Učiteľovi alebo svojmu druhovi. A verím, že nikto z nich, ba ani Matúš, ktorý... bol pôžitkár, by mi to nemal za zlé.
„A predsa, ja ti to za zlé mám!"
„Nevedel som, že si taký chúlostivý. Ale prosím ťa o prepáčenie pre domnelú narážku. Z lásky k Učiteľovi, vieš? K Učiteľovi, ktorému už cudzí spôsobili toľko zármutku, že nepotrebuje mať ďalšie trápenie od nás. Radšej sa pozri na neho miesto toho, že sa urážaš, a zistíš, ako veľmi potrebuje pokoj a lásku."
Ježiš nepovie nič. Iba pozrie na Petra a uznanlivo sa usmeje.
2 Judáš neodpovie na Petrovu správnu poznámku. Je uzavretý a nepokojný. Chce budiť dojem vľúdneho, ale hnev, zlá nálada a sklamanie, ktoré prechováva v srdci, prenikajú z jeho pohľadu, z hlasu, z výzoru, ba dokonca z panovačnej chôdze, keď nahnevane dupá do zeme, akoby sa chcel vybúriť a uvoľniť zo seba všetko, čo v ňom vrie.
Usiluje sa vyzerať pokojný a láskavý, ale nedarí sa mu to, no predsa sa pokúša... Spýta sa Petra: „A ako teda poznáš tieto miesta? Azda si tam bol kvôli manželke?"
„Nie, prechádzal som tadiaľto v mesiaci etaním, keď som išiel s Učiteľom do Hauranie. Sprevádzal som matku a učeníčky až po Chúzove pozemky. Takže idúc z Bosry prechádzal som tadiaľto," odpovie mu úprimne a múdro Peter.
„Bol si len sám?" spýta sa ironicky Judáš.
„Prečo? Myslíš si, že sám nestojím za mnohých, keď treba preukázať šikovnosť a vykonať dôveryhodnú úlohu, navyše keď ju človek robí s láskou?"
„Ó, koľká pýcha! Chcel by som ťa vidieť!"
„Videl by si seriózneho muža, ktorý sprevádzal sväté ženy."
„Ale bol si naozaj sám?" opýta sa Judáš s pravým postojom inkvizítora.
„Bol som s Pánovými bratmi."
„No, pozrimeže! Začíname pripúšťať!"
„A začíname liezť na nervy! Môžeš mi povedať, čo je s tebou?"
„To je pravda. Je to hanba," povie Tadeáš.
„Je čas skončiť s tým," potvrdí Jakub Zebedejov.
„Nemôžeš sa vysmievať Šimonovi," vyčíta Bartolomej.
„Ktorý je, a to by si si mal pamätať, vodcom nás všetkých," dokončí Horlivec.
Ježiš neprehovorí.
„ Ó! Ja sa nevysmievam nikomu, ani mi nič nie je. Len ma baví trochu ho podpichovať..."
„To nie je pravda! Klameš! Kladieš prefíkané otázky, lebo chceš dospieť k istému záveru. Falošný si myslí, že všetci sú falošní. Tu nemáme tajomstvá. Boli sme tu všetci, robili sme všetci to isté - to, čo prikázal Učiteľ. A nič iné tu nie je. Chápeš to?" vykríkne Júda, ktorý sa už naozaj nahneval.
„Ticho! Ste ako hašterivé ženy. Všetci. A hanbím sa za vás," povie prísne Ježiš.
3 Zavládne hlboké ticho, kým kráčajú do mesta na kopci.
Ticho prelomí Tomáš so slovami: „Aký nepríjemný zápach!"
„To sú pramene. Tam je rieka Jarmok a tie stavby sú rímske kúpele. Za nimi je pekná vydláždená cesta, ktorá vedie do Gadary. Rimania radi cestujú pohodlne. Gadara je krásna!" povie Peter.
„Bude ešte krajšia, lebo tu nestretneme istých... ľudí, aspoň nie veľa," zamrmle pomedzi zuby Matúš.
Prejdú po moste ponad rieku v prenikavom zápachu sírových vôd. Prechádzajú tesne popri kúpeľoch, medzi rímskymi vozmi, a vydajú sa po dobrej ceste vydláždenej širokými dlaždicami, ktorá vedie do múrmi obohnaného pekného mesta na vrchu kopca.
Ján príde k Učiteľovi: „Je pravda, že tam, kde sú tie vody, sa v minulosti prepadol do útrob zeme nejaký odsúdenec? Keď sme boli malí, hovorievala nám to matka, aby sme pochopili, že nesmieme hrešiť, lebo inak sa otvorí peklo pod nohami Bohom zlorečeného a pohltí ho. A potom na pamiatku a napomenutie zostali trhliny, z ktorých vychádza zápach, horúčava a pekelné vody. Bál by som sa v nich vykúpať. . . "
„Čoho by si sa bál, chlapče? Nenakazil by si sa z nich. Ľahšie sa človek nakazí od ľudí, ktorí majú peklo v sebe a vydávajú z neho zápach a jed. Ale nakazia sa len tí, ktorí majú sklony stať sa sami takými."
„Mohol by som sa i ja od nich nakaziť?"
„Nie. I keby si bol v zástupe diablov, nie."
„Prečo? Čím sa on líši od ostatných?" spýta sa ihneď Judáš z Kariotu.
„Tým, že je čistý po každej stránke, a preto vidí Boha," odpovie Ježiš.
A Judáš sa zlomyseľne zasmeje.
Ján sa opäť spýta: „Takže tie pramene nie sú ústami pekla?"
„Nie. Naopak, sú to dobré veci, ktoré Stvoriteľ urobil pre svoje deti. Peklo nie je uzavreté v zemi. Je na zemi, Ján. V srdciach ľudí. A šíri sa ďalej."
4 „Ale naozaj existuje peklo?" opýta sa Iškariotský.
„Ale čo to hovoríš?" pýtajú sa ho pohoršení druhovia.
„Hovorím. Naozaj existuje? Ja, a nie som sám, tomu neverím.“
„Pohan!" zakričia s hrôzou.
„Nie. Izraelita. Je nás veľa v Izraeli, ktorí neveríme istým nezmyslom."
„Ale potom ako môžeš veriť v raj? A v Božiu spravodlivosť? Kam dáš hriešnikov? Ako si vysvetľuješ Satana?" vykrikujú mnohí.
„Hovorím, čo si myslím. Pred chvíľou ste mi vyčítali, že som klamár. Dokazujem, že som úprimný, aj keď vás to pohoršuje a som vám protivný. Ostatne, nie som sám v Izraeli, kto takto verí, odkedy si Izrael rozšíril vedomosti stykmi s helenistami a Rimanmi. Ani Učiteľ, jediný, ktorého úsudok rešpektujem, nemôže vyčítať mne ani Izraelu, lebo on ochraňuje Grékov a Rimanov a je ich zjavným priateľom... Vychádzam z tohto filozofického ponímania. Ak Boh všetko riadi, všetko, čo robíme, je z jeho vôle, a preto nás všetkých musí odmeniť rovnako, lebo sme iba automatmi, ktoré on pohýna. Sme bytosti bez vôle. To hovorí aj Učiteľ: ,Vôľa Najvyššieho. Vôľa Otca.' To je jediná vôľa. A je taká nekonečná, že rozmliaždi a zničí obmedzenú vôľu ľudí. A preto tak dobro i zlo, ktoré zdanlivo robíme my, koná Boh, lebo on nám ho ukladá. A preto nás nepotrestá za zlo, a takto vykoná svoju spravodlivosť, lebo naše hriechy nie sú dobrovoľné, ale sú nariadené tým, kto chce, aby sme ich robili, aby aj dobro i zlo bolo na zemi. Kto je zlý, je prostriedkom odčinenia pre menej zlých. A sám v sebe trpí, že nemôže byť považovaný za dobrého, a tak odčiňuje svoju časť hriechu. Ježiš to povedal. Peklo je na zemi a v srdciach ľudí. Ja nepociťujem Satana. Neexistuje. Kedysi som veril, že existuje. Ale od istej doby mám istotu, že všetko to je výmysel. A takto veriť znamená dosiahnuť pokoj."
Judáš sa pýši týmito... teóriami s takou hroznou nadutosťou, že ostatným to vyráža dych...
5 Ježiš mlčí. A Judáš ho podpichuje: „Nemám pravdu, Učiteľ?"
„Nie!" To „nie" je také rázne, že zaznie ako výbuch.
„A predsa... ja necítim Satana a nepripúšťam slobodnú vôľu, zlo. A všetci saduceji súhlasia so mnou a súhlasia i mnohí ďalší ľudia v Izraeli i mimo neho. Nie, Satan neexistuje."
Ježiš naň pozerá. Jeho pohľad je taký mnohovravný, že sa nedá analyzovať. Je to pohľad sudcu či lekára, pohľad trpiaceho človeka, prekvapeného... Je v ňom všetko. . .
Judáš, ktorý sa teraz už rozbehol, uzatvorí: „Bude to azda preto, že som lepší než ostatní, dokonalejší, že som prekonal strach, ktorí majú ľudia zo Satana."
A Ježiš je ticho. A on doňho dobiedza: „Hovor predsa! Prečo nemám z neho hrôzu?" Ježiš stále mlčí. „Neodpovieš mi, Učiteľ? Prečo? Bojíš sa?"
„Nie. Ja som milosrdná Láska. A Láska si podrží svoj výrok, až kým nie je nútená vysloviť ho... Nechaj ma a odíď," povie napokon, keďže Judáš sa ho usiluje objať. A nasilu zovretý ramenami rúhača ukončí pošepky: „Hnusíš sa mi! Nevidíš a necítiš Satana, pretože ty a on ste jedno. Choď preč, diabol!"
Judáš ho bezočivo pobozká a zasmeje sa, akoby ho Učiteľ tajne pochválil.
Vráti sa k ostatným, ktorí sa od zdesenia zastavili, a povie: „Vidíte? Ja viem otvoriť srdce Učiteľovi. A robím ho šťastným, lebo mu prejavím svoju dôveru a poučím sa z toho. Vy však...! Nikdy sa neodvážite hovoriť. Pretože ste pyšní. Ó! Ja budem vedieť o ňom viac než všetci ostatní. A budem môcť hovoriť..."
6 Prišli pred mestské brány. Vchádzajú všetci spolu, lebo Ježiš ich počkal. Ale keď prechádzajú vstupným vchodom, Ježiš im prikáže: „Moji bratia a Šimon nech idú dopredu a zhromaždia ľudí."
„Prečo nie ja, Učiteľ? Už mi nedáš ďalšie poverenia? Teraz už nie sú potrebné? Dal si mi dve za sebou a trvali mesiace..."
„A sťažoval si sa a hovoril, že som ťa chcel poslať preč. Teraz sa sťažuješ, keď ťa chcem mať nablízku?"
Judáš nevie, čo odpovedať, a zostane ticho. Ide dopredu s Tomášom, Horlivcom, Jakubom Zebedejovým a Ondrejom. Ježiš sa zastaví a nechá prejsť Filipa, Bartolomeja, Matúša a Jána, akoby chcel zostať sám. A tak ho nechajú.
Ale láskyplné srdce Jána, v ktorého očiach sa počas Judášovho rúhania a dišputy viackrát zaleskli slzy, donúti po chvíli apoštola, aby sa obrátil. Práve včas, aby videl, ako si Ježiš — mysliac si, že si ho nikto nevšíma v osamelej tmavej uličke pod súvislými oblúkmi — priloží ruky na tvár v geste bolesti, nakloniac sa dopredu ako ťažko trpiaci človek. Plavovlasý Ján zanechá svojich druhov a vráti sa k svojmu Učiteľovi: „Čo je s tebou, Pane môj? Opäť tak veľmi trpíš, ako keď sme ťa našli v Achzibe? Ó, Pane môj!"
„To nič, Ján, to nič! Pomôž mi, svojou láskou. A pred ostatnými mlč. Modli sa za Judáša."
„Áno, Učiteľ. Je veľmi nešťastný, však? Je v temnotách a nevie, že v nich je. Myslí si, že dosiahol pokoj... Je to pokoj?"
„Je veľmi nešťastný," povie Ježiš skľúčene.
„Netráp sa toľko, Učiteľ. Mysli na to, koľkí hriešnici, zatvrdnutí vo svojich hriechoch, sa zmenili na dobrých. Tak bude i s Judášom. Ó, ty ho určite spasíš! Dnešnú noc strávim v modlitbe na tento úmysel. Poviem Otcovi, aby urobil zo mňa človeka, ktorý vie len milovať, nechcem nič iné, len toto. Sníval som dať svoj život za teba alebo aby tvoja moc zažiarila prostredníctvom mojich skutkov. Teraz už po tom netúžim. Zriekam sa všetkého, volím si najpokornejší a najobyčajnejší život a poprosím Otca, aby dal všetko moje Judášovi... aby som ho urobil šťastným.. a tak aby sa obrátil k svätosti. . . Pane... mal by som ti povedať niečo... Myslím, že viem, prečo je Judáš taký."
„Príď túto noc. Budeme sa modliť spolu a porozprávame sa."
„A vypočuje ma Otec? Prijme moju obetu?"
„Otec ťa požehná. Ale budeš kvôli tomu trpieť. . . "
„Ó, nie! Stačí, keď uvidím, že ty si spokojný... a že Judáš... a že Judáš...“
„Áno, Ján.
7
Pozri, volajú nás. Pobehnime."
Ulička sa zmení na krásnu cestu a cesta na promenádu zdobenú oblúkmi a fontánami. A skrášľujú ju námestia, jedno krajšie ako druhé. Križuje sa s inou, rovnakou promenádou, a určite na jej konci je amfiteáter. A rôzni chorí ľudia sa už zišli na rohu stĺporadia v očakávaní Spasiteľa.
Peter podíde v ústrety Ježišovi: „Zachovali si vieru v to, čo sme im hovorili o tebe v mesiaci etaním. Ihneď prišli."
„A ja ihneď odmením ich vieru. Poďme."
A v postupujúcom západe slnka, ktoré maľuje mramor do červena, ide uzdraviť tých, ktorí na neho čakajú s vierou.