U K R I Ž O V A N I E

Ukrižovanie

zo slávnej knihy Deň, keď zomrel Kristus

Efraimskou bránou prúdili do mesta noví pútnici. Jazdec s koňom vošiel do obrovských brán a prikázal im, aby ustúpili bokom. Protestovali. Väčšina z nich prišla z ďaleka - bola to križovatka ciest do Joppe a Samárii - a vadilo im ďalšie zdržanie, pretože putovali celú noc, aby mohli vstúpiť do Svätého mesta pred sobotou. Okrem toho to bola pre nich radostná cesta; protivilo sa im, keď videli, ako Rimania vyvádzajú Židov na popravu.

Postavili sa neochotne bokom. Deti žvatlali otázky, prečo tí traja nesú klády. Chceli vedieť, čo urobili, že si zaslúžia smrť, a niektoré sa pýtali, čo je smrť a či bolí. Ani tie najmenšie sa neubránili pohnutiu, keď sa pozreli cez nohy vojakov a uvideli skrvaveného Ježiša. Pritlačili sa bližšie k svojim otcom a pýtali sa, čo ten človek urobil, že je tak zakrvavený. Otcovia si prečítali nápis, ale neodpovedali.

Za bránou pokračoval sprievod ešte asi tridsať metrov. Na Golgote dal stotník povel na zastavenie. Bol to skalnatý asi päť metrov vysoký výstupok tesne nad miestom, kde sa zbiehali dve cesty. Za ním na miernom svahu bola záhrada posiata ružovým a červeným poľným kvietkom a asi tridsať metrov na severozápad novo vytesaný skalný hrob Jozefa z Arimatie.

Cudzinec si nemohol nevšimnúť, že ide o popravisko, pretože tu k nebu trčali tri holé koly. Niekedy ich bolo aj viac, avšak nikdy menej ako tri. Boli to obyčajné cyprusové kmene podobné priečnym brvnám, ktoré niesli odsúdenci, iba v hornej časti boli pritesané, aby k nim dobre zapadol zárez priečneho trámu.

Ježiš sa unavene pozrel na koly a na krásnu jasnú oblohu nad nimi. Mal skoro pocit úľavy. Stál mierne predklonený a rozkročený, pretože v tejto pozícii mohol zrejme najlepšie udržať rovnováhu. Opodiaľ sa zhromaždil dav, v ktorom zazrel obradné klobúky veľkňazov. V lone zbiehajúcich sa ciest utvorili vojaci polkruh a vpustili dovnútra hlúčik ľudí. Ježiš sa pokúsil o úsmev, uvidel medzi nimi svoju matku.

Keby jej nebol mnohokrát povedal, že musí zomrieť rukou ľudí, nechcel by, aby tu bola. Ale snažil sa ju vždy obrniť pre túto chvíľu a premeniť jej prirodzený materský strach na predstavu, že jeho smrť nebude porážkou, ale trvalým slávnym víťazstvom. Sprevádzali ju jej švagriná Mária (matka Jakuba Mladšieho), Salome, žena Zebedeova, Mária Magdaléna a milovaný apoštol Ján. Pokúsila sa prehovoriť, ale hrdlo sa jej stiahlo plačom. Bez slova k nemu vztiahla ruky.

Ježiš ju chcel objať, ale jeho šat bol od krvi. Keď ostatné ženy videli matkine slzy, začali vzlykať. Kristus im musel pripomenúť, že preto prišiel na svet a že je to vôľa jeho Otca. Rozumeli mu a vedeli, že sľúbil, že sa k nim vrátia na tretí deň; ale pohľad na neho, na zbitého človeka, ktorého zápästie a nohy majú za chvíľu prebodnúť klince, bol neznesiteľný.
Kristus sa obrátil o pomoc ženám k Jánovi a bol pohnutý, keď zistil, že mladý muž, ktorého toľko miloval, si tiež utiera oči. Ježiš bol pripravený na utrpenie, ktoré mal podstúpiť, ale zármutok tých, ktorých miloval, ho dojímal ako máločo. Obrátil sa a snažil sa očistiť si ústa, aby mohol hovoriť.

Prosil ich, aby sa nermútili, a výrečným pohľadom žiadal Jána, aby čo možno ušetril matku účasti na veciach, ktoré ešte prídu. Ján prikývol a jeho oči sa zamžili. Mária chcela síce zostať po boku svojho jediného dieťaťa, ale Ján ju odviedol o kus ďalej s ostatnými.

Po rozhovore s katom nariadil stotník ukrižovať najprv Krista. Jeden z lotrov hlasno dokazoval, že nie je obyčajný, ale politický previnilec. Niektorí z vojakov sa dali do smiechu a navrhli mu, aby o tom porozprával s Ježišom, ktorý je kráľ. Druhý zlodej sa zrejme bál. Nemal medzi okolostojacimi ani priateľa ani príbuzného a zopal ruky k modlitbe. Dav sa mu posmieval.
Rímsky stotník prikázal Šimonovi z Kyrény, aby zložil trám za Ježišom.

Pohan sa pozrel na Galilejcov so súcitom. Bolo zrejmé, že chce povedať niečo sympatické, avšak nič ho nenapadlo, pokrčil len ramenami a zmizol v dave. Stotník nariadil trom vojakom, ktorí niesli tabule, aby pomohli katovi a potom aby sa postavili vedľa krížov na stráž. Sám sa k nim pripojí tiež.

Dav sa upokojil. Stotník postavil ku každému lotru štyroch vojakov, ktorí čakali na rozkaz. Popravčia čata teraz stála na tmavej skale, ktorá sa týčila nad rázcestím podobná lebke. Za reťazou vojakov sa tiesnili zástupy ľudí. Zvedavci sa hádali s vojakmi, vojaci ich tlačili späť. Kordónom stráží prešli dobročinné jeruzalemské ženy s nádobou a pohármi. Prinášali odsúdencom víno s prímesou narkotika. Bol to milosrdný skutok, ktorý Rimania dovoľovali. Stotník trpezlivo čakal, kým skončí. Pristúpili k jednému z lotrov – k tomu, ktorý celú cestu mlčal, a naliali víno do pohára. Obsahovalo niekoľko zrniek kadidla, ktoré údajne malo omamujúci účinok.

Nebolo to tak, ale pomáhala aj obyčajná sugescia. Odsúdenec vypil nápoj a díval sa na ženy, ktoré plakali. Zdalo sa, že je prekvapený: jeho život mal za chvíľu skončiť, a predsa jeho oči zostávali suché; zatiaľ čo tie, ktoré budú žiť ďalej, vzlykali pre niekoho, koho vôbec nepoznali.
Potom odišli k Ježišovi a naliali mu nápoj do ďalšieho pohára. Pozrel sa na víno a na darkyne, ale odmietol. Nechcel piť. Musel cítiť bolesť nezmiernenú.
Ježiš bol ukrižovaný. Naposledy hľadel na Sväté mesto.

Židovskí predáci si neodpustili, aby jeho trápenie nestrpčili posmechom. Priložili dlane k ústam a volali: „Zbúraš vraj Boží chrám av troch dňoch ho zase postavíš!“ Táto zjevnosť zodpovedala situácii, lebo kedykoľvek sa Ježiš zrútil dole, zdalo sa, že už nenaberie síl, aby sa opäť napriamil.
Iný kričal: „Pomôž si sám, ak si Syn Boží, a zostup z kríža!“

Ale Ježiš nezodpovedal. Kaifáš sa mu hlasno vysmieval: „Iným pomáhal, ale sám sebe pomôcť nemôže.“ Hlúčik kňazov naňho volal zborom: „Je to kráľ izraelský; nech zostúpi z kríža, a uveríme v neho!“ (Opäť: chceme vidieť znamenie!) „Dúfal v Boha, nech ho teraz vyslobodí, ak má v ňom zaľúbenie; veď tvrdil: 'Som Boží Syn!'“
Jeden z vojakov nechal hry v kocky a začal sa posmievať spolu s kňazmi. Stúpol si pred kríž, oprel ruky v bok, pozrel sa na Ježišovu zmučenú tvár a povedal: „Ak si židovský kráľ, zachráň sa!“

Jedna žena zo zástupu sa obrátila k svojmu manželovi a prehodila, že je nejako zle vidieť. Jej muž sa pozrel na oblohu, pozreli sa aj ostatní - ale bola bez mráčika. Jej jasne modrá farba sa však zmenila na tmavší odtieň.
Začalo sa pozvoľna stmievať.

Ľudia na okamih zabudli na troch ukrižovaných a ukazovali na nebo. Niektorí súdili, že sa blíži búrka. Zástup sa začal rozchádzať a vracal sa k mestskej bráne. Ženy si prehodili cez hlavu šály a utekali s deťmi, aby boli pod strechou, kým príde búrka.

Ale nehrmelo ani sa neblýskalo. Nebolo z čoho. Bezmračná obloha sa zotmela tak, že bolo možné sa uprene pozerať do slnka. Všetko zahalil súmrak.

V prvých hodinách sa o Ježišov osud zaujímal málokto. Zostalo len niekoľko veľkňazov, ostatní sa vrátili do chrámu. Tiež väčšina zvedavcov odišla, pretože sa báli poludňajšej tmy. Vtáky stíchli. Stromy, kríky i kvety sa v bezvetrí ani nepohli.

Jedna časť Ježišovho odevu zostala. Bola to tunika – spodný šat podobný dlhej košeli. Presiakla jej síce Spasiteľova krv, ale stotník mal o ňu záujem, pretože sa zdalo, že je bez švov. Stál na skale a prezeral otvor pre krk a obracal ju na všetky strany, snaží sa nájsť šev. Ale nemala ho.

Stotník bol spravodlivý. Hodila by sa mu, až sa vyperie, bude cennejšia ako ostatné časti odevu. Rozhodol však, že sa so svojimi priateľmi ešte trochu napije a potom budú o tuniku žrebovať. Vojaci si ju podávali, ohmatávali a hľadali šev, ale nenašli.

Keď začali žrebovať, Ježiš zdvihol oči k nebu a povedal nahlas: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ Bolo to také neočakávané, že vojaci prestali na chvíľu hrať – aj u podnapitých vojakov museli tieto neobyčajné slová vyvolať úžas. Mária, ktorá celú tú dobu plakala, náhle prestala, odtrhla sa od Jána a zadívala sa na svojho syna. Ježiš prosil za odpustenie pre vojakov, ktorí ho ukrižovali ako zločincov a rozdelili si jeho odev. Slovom „im“ však mienil nielen vojakov. Týkalo sa aj veľkňazi, farizejov, saduceov, všetkých ľudí a celého sveta. Zahŕňalo aj muža, ktorý toho dňa vo svojom šialenstve zničil dva životy - Judáša Iškariotského.
Také bolo jeho poňatie lásky.

Traja odsúdenci na kríži opúšťali sily.
„Politický“ odsúdenec po ľavici pozrel na Krista. Vyzeralo to, akoby sa na neznámeho, ktorý umieral s ním, tajne hneval. Chvíľu naňho zamračene civel a nakoniec vybuchol v hneve:
„Ak si Mesiáš, pomôž sebe i nám!“
Ježiš sa pozrel na človeka, ktorého premohla bolesť. Nepovedal nič. Mlčanlivý odsúdenec sa vztýčil na skrvavených nohách a pokáral druhého: „Ani ty sa Boha nebojíš, hoci trpíš rovnaký trest?“ Politický sa medzitým zosul dole a nepočul nič. „Okrem toho,“ pokračoval mlčanlivý, „my trpíme spravodlivo a dostávame odplatu za svoje viny. Ale tento nič zlého neurobil.“ Namiesto odpovede sa ozývalo len bolestné chrastenie. Odsúdenec po pravici sa zdĺha nadýchol, než začal klesať, a povedal s poníženým zúfalstvom. „Pane, rozpomeň sa na mňa, až prídeš do svojho kráľovstva.“
Ježiš sa vztýčil, s námahou nabral dych a odpovedal: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“
Nastala Kristova posledná hodina na kríži.

Ježiš vedel lepšie ako ktokoľvek iný, že smrť je blízko. Záležalo na jeho vôli, kedy ju prijme; prial si však ukázať ľuďom svoju lásku tým, že bude trpieť na najneskoršiu hranicu, a toho bodu ešte nedosiahol. Neumrieť v krutých, neprestávajúcich bolestiach vyžadovalo veľkú silu vôle.

Ježiš pozrel na hlúčik tých, ktorých miloval. Stáli niekoľko krokov neďaleko. Ján držal Ježišovu matku okolo ramien. Na druhej strane stála Máriina „sestra“. Popri vernej Salome bola tiež Mária Magdaléna, ktorú Ježiš kedysi zbavil siedmich diablov.
Kristus pokynul z kríža Jánovi. Apoštol videl jeho znamenie uslzenými očami a nevedel, či má pristúpiť sám alebo s Ježišovou matkou. Keď vymenil so ženami šeptom niekoľko slov, rozhodol sa, že pôjde s Máriou.

Vojaci videli, ako prichádzajú, a dvaja sa chopili kopije, stotník im však prikázal, aby sa do ničoho nemiešali, a vojaci si sadli na prehriatu skalu a čakali. Mária a Ján sa zastavili tesne pred krížom. To, čo videli, spôsobilo, že Mária sklonila hlavu a dala sa do plaču.
Ježiš nechcel vzbudzovať ich súcit. Mal im čo povedať. Jeho pestún bol už dávno mŕtvy a on, jediné Máriino dieťa, umieral; nebude nikoho, kto by sa o ňu staral v jej veku. Príbuzných mali síce veľa, ale tí sa nebudú Márie pýtať, či niečo nepotrebuje, a Ježiš nechcel, aby jeho matka chodila od jedného k druhému, aj keby k nej boli sebaláskavejší.

Aby mohol hovoriť, musel sa vytiahnuť do výšky. Zaťal zuby, aby prekonal bolesť, narovnal kolená a nadýchol sa. Potom povedal, šetro slovami: „Matka, hľa, tvoj syn.“ A Mária pozrela na Jána. Ježiš nespustil oči z Jána a hovoril: „Syn, hľa, tvoja matka.“ Apoštolova paža sa ovinula okolo Máriiných ramien o niečo pevnejšie. Pozrel sa nahor Kristovi do očí a prikývol.

Porozumel.
Potom sa obrátili a odchádzali k ostatným. Pre Syna človeka to bola tragická chvíľa. Díval sa za matkou. Cípatá šatka jej splývala od hlavy po pás. Opúšťala ho a namiesto jeho ruky ju objímala paže Janova. Ježiš zasĺzol a bolesť umierania na okamih ustúpila väčšiemu žiaľu.

Nebolo to dlhé lúčenie. Mohol povedať oveľa viac. Mohol otvoriť nepoddajné srdce, ktoré obyčajne nehovorí príliš výrečne o synovskej láske, a mohol jej povedať, ako ju miluje, čo pre neho znamenala jej naučenie, ako plne chápe, čo skúsila počas rokov jeho verejnej činnosti, ako je mu ľúto, že jej spôsobil toľko zármutku v tejto hroznej chvíli. Ale neurobil to.
Dobre vedel, že podobné slová by nielen nezmenšili jej žiaľ, ale ešte zväčšili a kruto oživili. Bolo lepšie povedať všetko len niekoľkými dôležitými slovami. Vo svojom zármutku musela byť hlboko presvedčená o synovom konečnom víťazstve.

Galilejský nemal do smrti ďaleko. Už dlhší čas visel bez opory nôh a pred očami sa mu mihali nejasné podoby jeho milovaných, obrazy mestských hradieb a tváre veľkňazov. Prítmie zhustlo a Ježiš pocítil mrazivú hrôzu z blížiacej sa smrti. S veľkým úsilím nabral dych a vytiahol sa za zápästie nahor, aby zabránil prichádzajúcemu bezvedomiu. Keď dosiahol vrchol, vydýchol a pozrel sa ešte raz na svet a ľudí.

„Eli, Eli, lema sabachtani? Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ zvolal. Jeho hlas bol taký silný, že niektorí z okolostojacich mysleli, že volá proroka Eliáša.
„Volá Eliáša,“ povedal jeden s údivom. Iný poznamenal: „Počkaj, nech uvidíme, či ho príde Eliáš vyslobodiť.“ Ale Ježiš nevolal proroka. Volal svojho Otca. A v agónii, ktorá ešte nedosiahla bod, keď mozog odmieta prijať ďalšie zaťaženie a prechádza skratom do bezvedomia, citoval slová žalmu.

Keď sa opäť prebral k plnému vedomiu, rozhliadol sa okolo seba. Videl úzkosť svojich priateľov a triumf kňazov, ktorí usudzovali, že nemôže byť Boží Syn, ak volá v bolestiach o pomoc obyčajného proroka.

„Žízním,“ povedal Ježiš.
Ježiš sa naposledy zdvihol k hlave kríža. „Otče,“ zvolal, „do tvojich rúk porúčam svojho ducha!“ Jeden z vojakov obišiel kríž a chvíľu pozoroval umierajúceho. Potom sa vrátil a ľahol si na skalu.

Z Ježišových úst zaznel posledný výkrik: „Dokonané je!“ Jeho telo sa zviezlo dole. Ježiš sa vzdal smrti.

Ozval sa zvuk, akoby pod zemou dusalo stádo utekajúcich zvierat. Čerstvý vietor ovál krátkym dychom rastlinstvo.

Krajina sa triasla a úzka trhlina rozdelila krajinu od západu na východ. Bežala od veľkej popravčej skaly cez cestu a jeruzalemskou bránou cez mesto do chrámu, kde roztrhla veľkú oponu vnútornej svätyne od vrchu až dole, a pokračovala ďalej k východu. Otriasla veľkým múrom, otvorila hroby na cintoríne za mestskými hradbami, prekročila Cedron a zamierila k Mŕtvemu moru, zanechávajúc svoju stopu na zemi, na skalách aj v horách.

Stotník aj niekoľko vojakov zdesene vyskočilo. Postavili sa pred kríž, pozreli na Krista, na temnú oblohu a na puklinu v skale. Stotník sklonil hlavu. „Iste to bol Syn Boží,“