Deň,keď zomrel Kristus -Posledná večera -Zelený štvrtok
Posledná večera-Zelený štvrtok
Kniha vynikajúceho amerického publicistu pojednáva o najdramatickejšom dni v dejinách sveta, o dni, kedy zomrel Ježiš Nazaretský. Tento deň splodil lásku i zatvrdnutosť, priniesol ľudstvu dobré aj zlé a ovplyvnil život biliónov ľudí. A predsa, keď priatelia sňali Krista z kríža, nepovažoval to svet ani Palestína za významnú udalosť. V pôvabnej poviedke to vystihol Anatole Frace: líči starého Piláta, ktorý si nemôže spomenúť na meno muža, ktorého nechal popraviť. Nič už mu tá udalosť nehovorí.
"Deň, kedy zomrel Kristus" nie je kniha teologická, ale žurnalisticko-historická reportáž s realistickým prístupom k udalostiam onoho dňa. Základný výskum k nej vykonali síce — ako hovorí autor — „štyri výborní žurnalisti. Matúš, Marek, Lukáš a Ján”. Bishop však pracoval aj s nepreberným materiálom, ktorý za dvetisíc rokov nazhromaždili významní životopisci Ježišovi, as výsledkami vlastného štúdia. Vznikol tak ojedinelý bestseller v reportážnej literatúre.Bishop sa snaží vidieť Krista človeka v čase, keď sa rozhodol trpieť ako človek.Snaží sa ho vidieť, ako sa pohybuje vo svojej krajine, kde ho mnohí milujú ako Božieho syna a kde ním kňazi jeruzalemského chrámu pohŕdajú ako podvodníkom ... Je to kniha nestranná a nezaujatá.Nesnaží sa riešiť teologické problémy, ale konštatovať fakty.A to tak fascinujúcim a pritom vierohodným spôsobom, že plne zaujme každého čitateľa.
Literatúra svetová , Historické romány
Vydané: 1971 , Vyšehrad Originálny názov:
The Day Christ Died , 1957
Zelený štvrtok-6.apríl r.33 /14.Nisan/
Deň, keď zomrel Kristus
Ježiš sa pozrel okolo stola na jedenásť apoštolov, ktorí mu zostali. Jedli s chuťou tých, ktorí poznajú, čo je hlad. Načúval ich rozhovoru, skúmal ich myšlienky a znovu sa presviedčal o tom, čo už vedel – že sú to dobrí ľudia. Bol zarmútený, pretože s nimi prežíval posledné chvíle a mal im ešte toľko čo povedať.
Pojedol niekoľko súst, aby si nevšimli, že s nimi nezdieľa veľkonočné nadšenie. Zrejme vedel, že ho Kaifáš nezajme v tejto miestnosti. Keby bol očakával, že pre neho príde sem, nebol by si ponechal niektoré veľmi dôležité slová na neskoršiu dobu, až pôjdu k olivovému lisu.
Vedel, že Kaifáš nestojí o rozruch v meste. Mal množstvo prívržencov vo vnútri i za hradbami mesta a po celej krajine; jeho verejné zatknutie by spôsobilo rozruch, ktorý by mohol viesť k nepokojom – a nepokoje mali vždy za následok krvavý „policajný“ zásah zo strany Rimanov.
Zatknutie musí byť vykonané pokiaľ možno v tichosti. Kaifáš to vedel a Ježiš tiež. A po veľkňazovej návšteve v Antoniove tvrzi to vedel aj Pilát. Bol ochotný dať najvyššiemu kňazovi potrebnú pomoc, ale nie kvôli zachovaniu pokoja; chcel prehĺbiť ťažkosti Židov tým, že urýchli udalosť, ktorá nutne musela viesť k rozdeleniu ľudu na dva nepriateľské tábory.
Keď bude Ježiš zajatý, Pilát bol rozhodnutý celý prípad zverejniť a vrhnúť ho ako kus blata do očí verejnosti. Bude predstierať záujem o spravodlivosť a trvať na tom, aby zatknutý bol vedený ulicami Jeruzalema k nemu na výsluch.
Pre to, čo onoho dňa urobili, mali obaja muži viac dôvodov, než bolo na prvý pohľad zrejmé.
Syn človeka to vedel a vedel oveľa viac, ako by táto dráma bola napísaná už na úsvite dejín, o čom nie je pochybnosti. Slová vyslovené v ten deň mali byť nezmazateľne vypálené na telo budúcich storočí.
„Túžobne som si prial jesť s vami tohto baránka, skôr ako budem trpieť,“ povedal hlbokým jasným hlasom ku skľúčeným poslucháčom. Časť bolesti, ktorú pripravovala budúcnosť, prenikla k ich srdciam. „Pravím vám,“ pokračoval, zdvíhajúc zvoľna pravicu, „že už ho nebudem jesť, kým sa nenaplnia v Božom kráľovstve.“
Apoštolovia zmätení tajomnými slovami hovorili šeptom medzi sebou. Nechápali, aké udalosti musia predchádzať tomuto naplneniu ani čo mieni naplnením. Myslí snáď nové Veľká noc? A kde budú? Odkedy dokedy? Má snáď na mysli blížiaci sa koniec sveta? Zatiaľ čo sa ticho dohadovali, vzal do ruky okrúhly nekvasený chlieb. Apoštoli stíchli a spozorneli.
Vstal. Pozdvihol ruku nad chlieb a pozrel sa tmavými očami nahor. Z takmer nepohnutých pier splynulo sotva počuteľné požehnanie. Rovnako ticho potom poďakoval, rozlámal chlieb a dal každému z jedenástich kúsok.
„Toto je moje telo,“ povedal, „ktoré sa za vás vydáva. Vezmite a jedzte.“ A oni začali jesť chlieb, ale nechápali jeho počínanie, iba v tom, že sa náhle odchýlil od veľkonočného obradu. Usmial sa na nich. „To robte na moju pamiatku.“ Teraz pochopili. Chcel, aby to robili znova a znova, až už nebude medzi nimi.
Ježiš sa vrátil k svojmu lehátku a vzal veľký kovový kalich, ktorý stál na stole a bol naplnený vínom zmiešaným s vodou. Apoštoli dojedali chlieb a pozerali sa na Majstra. Opäť pozrel nahor a zašepkal druhú modlitbu. Potom obišiel jedného po druhom a podal každému kalich. „Pite z toho všetci,“ povedal, „lebo toto je moja krv Nového zákona, ktorá bude preliata za mnohých na odpustenie hriechov.“
Aj keď títo jednoduchí ľudia doteraz nepoznali to, čo ich mal ešte len naučiť Duch Svätý, chápali význam chleba a vína, pretože jedno nazval svojím telom a druhé krvou a povedal, že to majú robiť na jeho pamiatku. Vedeli, že v tejto chvíli sa oddelil od rádu starej Judey a založil nový poriadok, nový dohovor s Bohom, prostriedok spasenia pre všetkých ľudí; Bohočlovek sa obetoval z lásky, ako sa obetuje obetný baránok.
Niektorí z apoštolov si možno nevedeli vysvetliť, prečo Ježiš urobil túto úžasnú vec, prečo im dal jesť svoje telo a piť svoju krv v Judášovej neprítomnosti. Ale Peter a Ján vedeli, prečo musel počkať s ustanovením novej sviatosti, až pokladník odíde. Chcel mať okolo seba novú nádej sveta nepoškvrnenú prítomnosťou hriešnika.
